Piatkový program otvoril pokus o prekonanie slovenského rekordu. Od 10.00 h sa na Hlinkovom námestí začali schádzať ľudia s červenými nosmi a bublifukmi. Nebojte sa, nešlo o výsledok nadmerného požitia alkoholu. Klaunské nosy vyčarili úsmevy nielen na tvárach ich nositeľov a okoloidúcich, ale aj detí v nemocniciach. Zisk z tejto akcie totiž putoval na konto združenia „Clowndoctors“, teda klaunov-doktorov. Tí chodia detským pacientom pravidelne spríjemňovať ich pobyt na lôžku. Samotní klauni - doktori pobehovali po námestí, predávali penové nosy, rozdávali balóny a radosť. Slovenský rekord sa nepodarilo prekonať. Ten stále držia Trenčania s počtom 700 ľudí. Žilinčanom do jeho prekonania chýbalo 70 ľudí. Nakoniec sa jeden nový rekord predsa podaril. Na námestí sa stretlo 630 ľudí s červenými nosmi a bublifukmi.
Dorota Bachratá
Foto: Ján Krčík
Honosní mešťania, šašo, zbrojnoši, ale aj potulní šermiari, žongléri a hrnčiari tvorili sprievod na čele s primátorom Ivanom Harmanom. Folklórny súbor Stavbár sa postaral o hudobné pozadie. Keby bolo ešte aj obecenstvo oblečené historicky, nebolo by ťažké uveriť, že nastal posun v čase. Rozsiahly sprievod prechádzal okolo stánkov s ľudovými remeslami a zastavil na Hlinkovom námestí, aby primátor mohol oficiálne otvoriť tohtoročné slávnosti. Z jeho príhovoru bolo zjavné, že praje kultúrnemu rozkvetu Žiliny a ocenil tiež súdržnosť obyvateľov vďaka oživenej histórii. Žilinčanom sa prihovoril aj zástupca spoločnosti Kia Motors. Potom primátor odovzdal kľúče od obidvoch brán mesta principálovi a 13. Staromestské slávnosti sa mohli začať. Petra Detersová
Pravdivý príbeh o ľudských vášňach - o láske, zrade, smrti a slobode. “Cigáni idú do neba“ oslovil aj členov Mestského divadla v Žiline, ktorí úryvok z neho zahrali na Staromestských slávnostiach. Cigánsky živel je neodmysliteľne spätý s hudbou a spevom. Aj z tohto dôvodu si tvorcovia na spoluprácu prizvali muzikantku rómskeho pôvodu Idu Kelarovú, ktorá s nimi naštudovala starodávne rómske piesne. Na nočnom námestí sa hodinu rozliehali temperamentné, ale aj smutné tóny. Rozprávali o láske medzi Radou, v úlohe ktorej sa predstavila Lucia Korená a zlodejom koní Lujkom Zobarom, ktorého stvárnil Boris Zachar. Mariánske námestie bolo pre takýto hudobný prejav výbornou kulisou. Ak sa s takýmto spevom ide do neba, tak musí byť plné života...
Mira Školová
Foto: Peter Snadík
Na slávnostiach síce vystúpili prvýkrát, no napriek tomu boli hlavným ťahúňom celého programu. Husle, gitara, perkusie, harmonika, spev. Nielen moravskými ľudovými piesňami zapôsobili na každú vekovú kategóriu. Charizma, radosť z hudby, a to všetko v profesionálnom štýle. Ak vám to ani teraz nič nehovorí, tak to ste ešte nemali tú česť s ČECHOMORom.
Vystúpili vo svojej skalnej formácii: František Černý –gitara, spev, Karel Holas – husle, spev, Radek Pobořil – trúbka, akordeón, Michal Pavlík – violončelo a Roman Lomtadze – bicie.
Dynamické a živelné spracovanie moravských piesní nútilo Žilinčanov k tancu a spevu. Títo muzikanti s veľkým „M“ veru vedia, ako pracovať s publikom. Svoju pozitívnu energiu a chuť hrať šíria okolo seba na kilometre, a to sa prejavilo aj na tohtoročnom koncerte. Aj napriek neskorým večerným hodinám a malému časovému sklzu sa celé námestie nechalo unášať melódiami, ktoré z hlavy len tak ľahko nedostanete. Na koniec kariéry rozhodne nepomýšľajú, milujú život plný hudby, cestovania a pódií.
Ako sami spievajú: „Zdálo sa ně, zdálo“ o tomto vystúpení ešte dlho.
O rozhovor sme požiadali huslistu a speváka Karola Holasa.
Ako ste sa cítili dnes pred koncertom? Počasie prialo tým, čo sa rozhodli nevystrčiť nos z domu...
Keď sme sem išli, tak sme si vraveli, že ak bude takzvane „šnajdr“ – teda, že prší a nehrá sa, tak to teda budeme pekne naštvaní. Ale neprší, takže je to super, nie?
Máte aj vy niekedy chuť zaliezť pod perinu, alebo zájsť radšej niekam na pivo pred koncertom? Viete, čo je to lenivosť?
Samozrejme, máme normálne ľudské stavy, ale koncerty sú naplánované, tak hráme.
Máte pred vystúpením nejaké špeciálne rituály?
Máme. Lenže tie sú tajné. Tie nikomu nehovoríme, aby ich niekto neskopíroval a nehral ako my.
Čo sa stane, keď niekto z vás vypadne? Koncert sa odvolá?
Snažíme sa to vždy nejako urobiť, aby to šlo. Máme rôzne varianty na hranie - akusticky, s perkusiami, bez nich... Sme takí prispôsobiví. Veď sme sa aj pôvodne volali První českomoravská mrazuvzdorná hudební společnost.
Ako zvládate tento „kočovný“ život? Vaša energia a nasadenie je obdivuhodné, ale väčšina z vás ste predsa len „tátové od rodin“, nie?
Kočovný život je výborný, baví nás. Samozrejme, máme sem – tam aj voľno. Nie sme stále na cestách.
Aká je disciplína pri skúškach? Zrejme sa u vás už nemôže stať, že niekto jednoducho nepríde...
Disciplína je výborná. Už neskúšame, len hráme.
A naozaj budete hrať českému pesničkárovi Karlovi Plíhalovi na pohrebe?
On si to objednal, takže ak budeme ešte živí...
Čo sa vám dnes snívalo?
Dnes nič, ale inak sa mi stále sníva o pekných ženách. Ale nie erotické sny. A ani ma to nemrzí, erotika je všade okolo, kam sa len pozrieme.
Quo vadis, Čechomor?
Tento rok máme trošku voľnejší, čo sa koncertov týka. Budúci rok budeme oslavovať dvadsiate výročie, takže chceme pripraviť nový projekt. Už teraz sa všetci tešíme.
Petra Detersová
Foto: Peter Snadík
Vo štvrtok 31. mája vystúpil Štátny komorný orchester prvýkrát pod holým nebom. Zaujal notoricky známymi melódiami, ako napríklad Let čmeliaka, Jar z cyklu štyri ročné obdobia alebo Bolero. Pod taktovkou Karola Kevického sa Mariánske námestie premenilo na jednu veľkú otvorenú koncertnú sálu. Zdá sa, že sa touto premiérou vytvorila nová tradícia.
Ako hodnotíte premiéru pod holým nebom s ŠKO? Rušivé elementy ako telefóny, fotoaparáty vás nevyviedli z miery?
Keď človek hrá pod holým nebom, tak s tým musí počítať. Ľudia zistili, že existuje aj iná hudba ako pop alebo džez a že táto takzvaná „vážna“ hudba je tiež populárna a môže byť pre nich zaujímavá. Takže to bolo také trochu výchovné. Z profesionálneho hľadiska sme sa báli, že nám nevyjde počasie a bude vlhko. Nástroje a ladenie tým môžu utrpieť. Myslím si ale, že toto nám celkom vyšlo. Dôležité je to, že tí ľudia to počuli a že to v nich snáď niečo zanechalo.
Takže komorná atmosféra koncertnej sály nechýbala?
Nie, viem, že tam to možno pôsobí príliš zošnurovane, ale tak to vôbec nie je. Ľudia sa zbytočne vážnej hudby boja.
Ako vnímate žilinské publikum? Má pre vás špecifickú hodnotu?
Má, určite, už len preto, že sám som Žilinčan a som odchovaný na tomto orchestri. Mojím profesorom bol jeho prvý šéfdirigent Eduard Fischer. Vypestoval vo mne lásku, rešpekt a úctu k nemu. A to je veľmi dôležité, lebo hudobníci musia cítiť, že ich dirigent má rád, spolupracuje s nimi z lásky, nielen z nejakého profesionalizmu. No a práve toto nie je vôbec ľahké, lebo ako sa vraví, doma nikto nie je prorokom. Najťažšie je to s tými ľuďmi, s ktorými ste kamarát a zároveň si jeden druhého vážite a musíte spolu fungovať aj profesionálne. To je možno najväčší problém, ktorý sa, dúfam, podarí s vekom prekonať.
Vekový rozdiel medzi vami ako dirigentom a niektorými hráčmi je výrazný, ako ste si vybudovali rešpekt?
Každý mladý dirigent má vždy s týmto problém. Hráči, to sú väčšinou starí ostrieľaní vlci, v dobrom slova zmysle, ktorí už všeličo zažili a už s nimi pracovali veľké dirigentské osobnosti. Je veľmi ťažké prísť ako mladý, nový dirigent a presvedčiť ich o svojej pravde. To všetko ale človek zvládne kvalitnou prípravou.
Neobjavila sa závisť alebo nehrá sa niekedy so zaťatými zubami?
Závisť nie, zaťaté zuby možno, pretože orchester je živý organizmus a ako s organizmom s ním musíte vychádzať. Každý vie, že aj s najlepším kamarátom sa pohádate, líšite sa v názoroch. Ale tá naša spolupráca bola vždy korektná a ja si ju nesmierne vážim.
Čo výber skladieb, to je vaša práca?
To sme robili spoločne s dramaturgičkou Elenou Filippiovou. Snažili sme sa vybrať skladby populárne, známe z počutia, z mobilných telefónov, z televízie alebo z rozhlasu. Hrať tu nejaké vážne kusy by bolo zbytočné. Vedeli sme, že toto zaberie.
Čo by ste chceli, aby sme o vás napísali?
Ďakujem, že môžem spolupracovať so Štátnym komorným orchestrom, je to pre mňa úžasný zážitok a som veľmi rád.
Petra Detersová
Foto: Zuzana Kmeťová
Pressburger Klezmer Band, skupina hudobníkov hrajúca klezmer – tradičnú hudbu východoeurópskych Židov, nehrala na Staromestských slávnostiach prvýkrát. Počasie bolo tento rok prajné a exotické rytmy dokonca roztancovali niekoľko nadšencov. Niektorí si texty v tajomnom jazyku „jidiš“ aj spievali. O kapele, jej hudbe a obecenstve rozpráva speváčka Marta Potančoková, akordeonistka Snežana Jović a huslista Andrej Werner. Zvyšok kapely tvorí Miro Lago (klarinet), Pavol Šuška (klávesy), Samo Alexander (kontrabas, spev) a Viktor Schramek (bicie nástroje).
Cítite rozdiel v prijímaní vašej hudby v závislosti od miesta, na ktorom hráte?
MARTA: Myslím, že tu nie sú nejaké veľké rozdiely. Záleží to skôr od toho, či ľudia, ktorí prídu na koncert, vedia, čo ich čaká, pretože sa nám stalo, že sme prišli na festival, kde sa nehrala hudba podobná nášmu štýlu a ľudia ju spočiatku prijímali s rozpakmi. Keď ale postupne pochopili, čo hráme, dopadlo to našťastie dobre. Ale koncert tu bol výborný od začiatku.
SNEŽANA: Ja to tiež musím pochváliť a dokonca môžem povedať, že sa nám často hrá lepšie mimo Bratislavy. Tam je publikum trochu miernejšie a veľmi zriedkavo tancuje. Vždy nás povzbudí, keď divákov roztancujeme. Hráme energickejšie.
Zmenila sa atmosféra na slávnostiach v porovnaní s minulým rokom?
MARTA: Je tu hlavne viac ľudí, ale to je asi spôsobené počasím.
SNEŽANA: A tunajšie publikum môžeme len pochváliť.
Hráte vždy v tejto zostave? Tí, ktorí vás poznajú, vedia, že niekedy s vami vystupuje iná speváčka...
MARTA: Máme ešte jednu príležitostne hosťujúcu speváčku, moju dobrú kamarátku, skladateľku a hudobníčku Karin Sarkisian. Niekedy spieva s nami, aby sme koncerty trochu ozvláštnili. Myslím, že diváci to prijímajú veľmi dobre. Ocenia novú tvár a aj trochu odlišný temperament.
Ako by ste opísali vašu interpretáciu klezmerovej hudby? Líši sa váš štýl od iných kapiel?
SNEŽANA: Nehráme len klasický klezmer, hoci z neho, samozrejme, vychádzame. Skúšame hrať aj tradičný, ale rozširujeme ho najmä o Balkán, slovenský a cigánsky folklór, niekedy o jazz alebo reggae. No naša hudba je v prvom rade klezmer.
ANDREJ: Ťažko hovoriť o nejakej vlastnej interpretácii. Snažíme sa dodržiavať klezmerové štandardy a potom do toho pridáme niečo naše. Ale aj s tým, ako sa má klezmer hrať, máme ešte veľa práce.
Čo je pre vás na klezmeri najdôležitejšie?
ANDREJ: Mať z toho dobrý pocit.
SNEŽANA: Vraví sa, že klezmer je nástroj spevu, takže takto tiež vyjadrujeme všetok cit, čo máme v sebe – cez nástroje aj cez spev.
MARTA: Myslím, že sa lepšie vyjadrujeme hudbou ako rozprávaním. Najdôležitejšie je, dať zo seba na pódiu všetko, aby ľudia z nášho hrania cítili, ako túto hudbu interpretuje práve skupina Pressburger Klezmer Band.
Mira Školová
Foto: Erik Stráňai
Ich názov vystihuje niečo tiché a pominuteľné. Avšak pre kapelu samotnú sa skôr hodia opozitá týchto prívlastkov. O tom sa mohli presvedčiť všetci tí, ktorí sa v piatok večer prišli na Hlinkovo námestie vyskákať na kapelu Para. Že je to kapela publikom žiadaná, potvrdzovala masa ľudí pod pódiom. Spoločne spievané refrény a hlučný, dlho neutíchajúci potlesk. Ešte väčšie sympatie si získali vyhlásením Matúša Valla (manažér, basa), keď požiadal organizátorov, aby sa nesprávali tvrdo k fanúšikom. Ako to už na ich koncertoch býva, nezabávalo sa len publikum, ale aj členovia kapely. Najviac asi Lasky (spev), ktorý s radosťou predvádzal svoje tanečno – herecko - skackajúce kreácie. Práve jeho sme zastavili po vystúpení a položili sme mu tri otázky.
Ako hodnotíš žilinské Staromestské slávnosti?
Dobre, veľmi dobrí ľudia. Len škoda, že sme nemohli hrať už o desiatej za tmy. Dobré svetlá, to by bolo ešte lepšie. A asi by sa aj ľudia viac odviazali.
V stredu ste hrali a krstili nový album v PKO.
Pre nás bolo prekvapenie, že PKO bolo reálne plné. Jednoducho sa udial zázrak a my sme naplnili PKO. Výborný koncert, výborní ľudia, výborné svetlá... Všetko bolo super.
Ako by si ho zhodnotil?
Je to náš najlepší album, aký sme kedy urobili. Keďže starneme a dozrievame, aj album je zrelší. Lepšie to už ani nemôže byť. No, teraz vážne. Robili sme ho s radosťou, preto je fajn, že je na svete. Teší nás, keď má niekto z neho radosť spolu s nami.
Romana Dériková
Foto: Erik Stráňai
Na Hlinkovom námestí doznievali posledné tóny skupiny Para. Na pódium začali vynášať mladé Kórejčanky 27 bubnov rôznych veľkostí, tvarov a materiálov. Okrem toho aj tradičné kórejské strunové nástroje, drevené píšťaly a trúbku. V publiku sa šuškalo, kde sa v nich berie toľká sila. Na pódium vystúpilo šesť umelcov: muž a päť žien v šatách pastelových farieb. Nasledujúce chvíle sa niesli v atmosfére šialených rytmov, rýchlych skokov, spevu z plných pľúc a úprimného, nákazlivého smiechu. Po predstavení a vydýchaní sa nám venuje manažérka skupiny Miok a speváčka s charizmatickým hlasom.
Čo znamená slovo „Dulsori“ v preklade?
Dulsori je zvuk, divoký úder. To, čo robíme.
Ako by ste predstavili samých seba a svoju hudbu slovenskému publiku?
Rytmy, ktoré hráme, majú ľudí dobíjať energiou. Údermi, hraním a spevom vydávame obrovskú dávku energie. Chceme, aby zahnali svoje problémy a prežívali všetko s nami tu a teraz.
Predviedli ste dokonalý súzvuk rytmov, choreografie, spevu. Ako dlho to vôbec trvá naučiť sa ovládať nástroj, hlas, dať dokopy celé predstavenie?
Sú to hodiny a hodiny tréningu. Každý z nás sa okrem času na jedlo a spánku venuje výlučne bubnovaniu. Niekedy je to aj dvadsať hodín denne.
A čo váš voľný čas, ak nejaký máte? Čo robíte vtedy?
Toho nazvyš veľmi nemáme. A ak áno, tak hráme.
Predstavenia sú veľmi vyčerpávajúce. Zvyknete sa pred nimi nejako prípravovať – meditácia na utíšenie nervov?
Nie celkom, na pódiu chceme predviesť, čo je v nás. Akákoľvek meditácia by stíšila našu vnútornú silu a energiu. Preto sa väčšinou len pochytáme a dáme si nejaký pokrik, niečo ako: „Do toho!“ alebo „Bojuj!“
Počula som, že Dulsori má viac ako tridsať členov, kde sa skrývajú?
Momentálne sme rozdelení kvôli turné. Časť je tu, aby sme sa predstavili európskemu publiku. Včera sme boli v Českej republike, dnes sme na Slovensku, zajtra hráme v Holandsku. Zvyšok je v Kórei.
Už polroka žijete v Londýne. Ako pociťujete rozdiel medzi východným a západným svetom?
No, je to obrovský rozdiel. Veľká Británia je značne vzdialená Kórei a navyše na západe takmer nikto nevie nič o Ázii. Nepoznajú kórejskú hudbu, kultúru a umenie. Ale v podstate všade robíme to isté. Prinášame medzi ľudí energiu, či je to na západe alebo na východe.
Sú vo vašej hudbe prvky kórejského folklóru?
Áno, naše rytmy vychádzajú z tradičnej kórejskej prírodnej hudby. Oživujeme ju, a tak trochu modernizujeme.
Páčilo sa vám slovenské publikum?
Spievali, zabávali sa s nami. Boli úžasní.
Akú otázku ste nikdy nedostali a chceli by ste, aby vám ju niekto položil?
Možno niečo z môjho normálneho života. Moje obavy, predstavy, jednoducho môj obyčajný život.
Petra Krištofíková
Foto: Zuzana Kmeťová
Sobota sa niesla v duchu dňa detí. Park SNP sa hmýril pobehujúcimi a poskakujúcimi malými ľuďmi. Centrá voľného času (CVČ) pre nich pripravili hravé popoludnie. V réžii dobrovoľníkov CVČ Žirafa a Strom mohli absolvovať cestu okolo sveta, kde podrobili skúške ich šikovnosť, rýchlosť, pamäť a odvahu. Stavali veže z kociek, skákali vo vreci, chytali ryby na magnet, prechádzali bludiskom, hrali futbal... Na svojej ceste po kontinentoch narazili na indického slona, africkú žirafu, karibských pirátov alebo Číňanov. Dostali sa do krajiny, ktorej vládol Truc Sphérique. Tam maľovali, pečiatkovali a otláčali na tričká odušu. Nechýbala ani sieťotlač. Na Hlinkovom námestí sa mohli dať nielen deti, ale aj dospelí odfotografovať v ateliéri Petra Snadíka v krásnych rozprávkových kostýmoch. A o chvíľku už s fotkou v rukách mohli spokojne kráčať k ďalšej atrakcii. Chvíľami až človek ľutoval, že už vyrástol z detských topánok...
Petra Detersová
Foto: Erik Stráňai
Dvojstranu o Staromestských slávnostiach zostavilo desať dobrovoľníkov. Autor myšlienky bol Peter SNADÍK, študent 2. ročníka VŠVU v Bratislave, odbor fotografia.
Pod jeho vedením fotili: Erik STRÁŇAI, Zuzana KMEŤOVÁ (VŠVU, 1. ročník, fotografia), Ján KRČÍK a Katarína MÁLIKOVÁ.
Za reportáže a rozhovory bola zodpovedná Petra DETERSOVÁ, študentka 1. ročníka Akadémie umení v Banskej Bystrici, odbor filmová scenáristika a dramaturgia. Spolupracovala s Mirou ŠKOLOVOU, Petrou KRIŠTOFÍKOVOU (VŠMU, 1. ročník, filmová scenáristika, dramaturgia),
Dorotou BACHRATOU a Romanou DÉRIKOVOU (bilingválne gymnázium Žilina).
