4. jún 2007 o 0:00
Musí sa zmieriť s tým, že raz neuvidí svoje deti
Keď povie tridsaťtriročná Jana Klanduchová z Krásna nad Kysucou, že rodina je to, čo jej dodáva odvahu, silu a energiu, aby nemyslela na svoj handikep, vie o čom hovorí.
Keď bola vo veku svojich troch detí (15, 13, 10), mala chorú mamu, ktorá bojovala s veľmi ťažkou chorobou - sklerózou multiplex. Každý deň sa Jana pozerala, ako statočne zvláda svoj zdravotný stav. Nikdy sa vraj nesťažovala. Až teraz si dcéra uvedomuje, že každé ochorenie je samo o sebe ťažké. Veľmi zdravou injekciou podľa nej je mať pri sebe tých správnych ľudí. „Keď som sa aj ja zmierila s krutou realitou, že môj zrak sa nedá vyliečiť, mala som osemnásť,“ hovorí mladá žena, ktorá musela skončiť aj so svojím povolaním kuchárky a čašníčky. „Nikdy som sa nestretla s pojmom „praktický nevidiaca“. A v mojom veku som sa nad tým ani veľmi nezamýšľala. Moja očná lekárka mi odporučila navštíviť Základnú organizáciu Únie nevidiacich a slabozrakých v Čadci. Aj keď už prešlo sedem rokov, keď som prvýkrát prekročila prah tých dverí, stále počujem milé slová predsedníčky Lydky Oravcovej, ktorá mi pomohla zmieriť sa s krutou pravdou. Pre mladého človeka je šokom dozvedieť sa, že má podlomené zdravie a už si nebude vychutnávať život tak, ako iní ľudia. V mojom prípade zmieriť sa s tým, že raz neuvidím ani vlastné deti, je ozaj smutné,“ hovorí pani Jana. Čítanie a orientácia je podľa nej vraj najväčšou prekážkou, či bariérou pre nevidiaceho človeka. Mať však po boku ľudí, ktorí dokážu podať pomocnú ruku v neznámom prostredí, alebo poskytnúť informácie na potrebnom mieste, je podľa nej veľmi vzácne. Keď boli jej deti malé, veľakrát sa obávala, ako zvládne úlohu matky. Teraz sa už len pousmeje nad tým, ako vtedy zneužívali jej ochorenie. „Keď sa hrali, kričala som, aby prišli domov. Schválne sa ukryli, len aby mohli ostať ešte vonku. Detičky sú nevinné stvorenia, ale veľmi citlivé. Keď som im vysvetlia, že ich volám, pretože sa o ne bojím, lebo dobre nevidím, pochopili to. Viac mi to nerobili. Veľmi si vážim všetky rady pani Lydky Oravcovej, ktorá mi neraz povedala, ako mám deti učiť tomu, že majú doma mamu so zrakovým postihnutím. Učila som ich, aby nenechávali na dlážke svoje školské potreby a tašky, sklenené poháre v drese, či na stole. Vštepovať im základné veci počas ich vývoja je veľké plus, najmä, ak sa v rodine nachádza niekto, komu sa zrak môže len zhoršovať. Z mojich dievčat sú dnes už veľké slečny a ja som rada, že ich mám. Ráno sa zobúdzam s pocitom, že sa môžem na svoje deti spoľahnúť, keď to potrebujem. Viem, že urobia nákup, uvaria obed, či ožehlia bielizeň. Najviac mi robia starosti „papierovačky“. S pomocou počítača to nie je problém, ale vypisovať niečo rukou a do úzkych koloniek, to ma vie rozčúliť. Dievčatá sú také moje sekretárky, ktoré mi čítajú a píšu, aby som si nenamáhala zrak. Cením si ich súrodenecký vzťah, pretože si navzájom veľmi pomáhajú a dopĺňajú sa. Syn ma iba 10 a jeho ohľaduplnosť si veľmi vážim. Mám skôr problémy cez zimu, keď sú dlhé zimné večery a ja nerada sedím doma. Sám mi ochotne pomôže prejsť ťažkým terénom. Schody sú veľkou bariérou, najmä, ak nie sú dobre osvetlené. Syn vie, čo mi robí problém a sám mi podá ruku, aby som nes- padla. Je šikovný športovec. Futbal je jeho vášeň a ja nielen jemu, ale aj všetkým zo srdca prajem, aby sa v pevnom zdraví mohli venovať svojej činnosti,“ pokračuje v rozprávaní Jana. Každý raz vyletí zo svojho hniezda a pôjde svojou cestou. Mladá žena si je vedomá toho, že ju raz možno deti opustia, založia si vlastné rodiny. Podľa nej je dobrou školou do budúcnosti zdolávať postupne každú prekážku. Vraví, že nie je dobre spoliehať sa stále na iných. Jana pracovala v Základnej organizácii Únie nevidiacich a slabozrakých v Čadci ako hospodárka. Teraz sa venuje mladým členom v ich organizácii. Podľa nej je veľmi dôležité vytvoriť si okolo seba okruh tých správnych ľudí. Napriek svojmu handicepu pracuje s počítačom, píše, zúčastňuje sa rôznych aktivít. Čas jej uteká, a tak nemyslí na svoje zdravotné problémy. „Dnešné časy sú trocha podobné tým dávnym, keď muži odchádzali ďaleko za prácou. Je ťažké držať rodinu pohromade, keď nie sú po ruke všetky hodnoty, ktoré by som potrebovala. Nesmierne si cením obetavosť manžela, že mi pomáha znášať všetky problémy, ktoré nám život prináša. Niet slov, ktorými by sa mohla vyjadriť jeho príkladnú starostlivosť. Svetlo ostáva svetlom vtedy, aj keď ho slepý nevidí. Vidieť, cítiť a mať dobrý pocit, či oporu v tom, že ľudia, ktorí stoja pri mne a pomáhajú mi, je to najväčšie šťastie, aké môžem mať. Je to to najjasnejšie svetlo, ktoré vždy uvidím,“ hovorí žena, ktorá má síce len tridsaťtri rokov, ale vie, v čom spočívajú hodnoty ľudského života...
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
