Vzory správania, s ktorými sa mladí športovci stretnú počas tréningov a ligových zápasov, si častokrát zapamätajú a považujú ich za správne bez ohľadu na to, či naozaj správne sú, alebo nie. Pritom, hlavne počas mládežníckych ligových zápasov, reakcie rodičov a trénerov nie sú práve najsprávnejšie, ak nie doslova nevhodné. Nedeje sa to len vo vyšších súťažiach, ale aj v regionálnych ligách a triedach. Je samozrejmé, že nemôžeme do jedného koša hádzať všetkých rodičov a trénerov, ktorí pracujú s mládežou. Osobitnou témou je správanie sa rodičov počas ligových zápasov. „Niektorí rodičia prežívajú zápasy žiakov, ako keby to boli prinajmenšom majstrovstvá sveta. Vulgárne nadávajú na trénerov, rozhodcu, ale aj na hráčov súpera. Toto vidia ich deti a určite sa niečo z toho na nich nalepí. Ďalšou vecou sú známosti. Tréner sa viac venuje tým, s ktorých rodičmi sa osobne pozná, ostatní sú na okraji záujmu. Deti v tomto veku by sa mali učiť základnú futbalovú abecedu hravou formou a nie ako keby to bola nejaká profesionálna liga, kde ide o veľké peniaze. Určite by sme už syna na futbal nedali,“ povedal zástupca rodičov, ktorý má s takýmto prístupom zlé skúsenosti. Určite však nie všetci tréneri sú postrachom a v mnohých obciach sa s mládežou pracuje odborne a na úrovni. Problémom, ktorý sa často objavuje, je aj to, že tréner si viac všíma a stavia na zápasy hráčov, ktorých rodičia klub finančne podporujú. Je to určitá forma vďaky, ale na druhej strane to negatívne vplýva na vzťahy v kolektíve. „Je pravda, a stretávame sa s tým aj u nás v poradni, že rodičia si niekedy „riešia“ svoje ašpirácie a túžby práve tak, že nútia do aktivít svoje deti. Prípadne sa im činnosť dieťaťa „hodí“ do obrazu seba samého alebo rodiny. Šport, hlavne v detskom veku, by mal byť o hre a zábave. Všeobecne v detskom veku sa deti učia hlavne napodobňovaním, v tomto prípade dávajú rodičia naozaj zlý príklad. Ťažko potom môžu hovoriť, že niečo také je zlé, keď to sami robia a dieťa to vidí,“ hovorí Dušan Grúň, riaditeľ Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne v Žiline. V mnohých prípadoch sa potom stáva, že aj naozaj talentovaní mladí hráči na šport zanevrú, prípadne si nájdu iné športové odvetvie. „U nás to veľmi nebadám, lebo chlapci chodia dobrovoľne. Je to skôr vo vyšších súťažiach, ale v nižšej miere. Je tu podpora zo strany rodičov a preto tréner niekedy dá prednosť takémuto hráčovi. Snažím sa však o to, aby si v zápase s relatívne slabším súperom zahrali aj tí, ktorí sú inokedy na lavičke. Robíme to tak hlavne pri mladších žiakoch, aby si v zápase zahrali všetci chlapci,“ hovorí Marián Zajac, tréner mládeže v Terchovej. Je to teda otázka prístupu rodičov, trénerov a funkcionárov futbalových klubov, ktorí by mali v prvom rade myslieť na to, že pracujú s ľuďmi, ktorí sa od nich učia. Či už si to uvedomujú alebo nie.
