Architekt Pavol Brna hovorí, že v tejto profesii je potrebné
mať aj trpezlivosť, trochu pokory. Na Slovensku je podľa neho veľa šikovných architektov, len medzi nimi viazne komunikácia. Žilinské stretnutie
„Architektonický život Žiliny“ považuje za veľmi prospešné fórum, na ktorom sa zúčastnení stretli, diskutovali a nepohádali sa.
Prečo ste sa rozhodli pre architektúru?
Ťažko povedať prečo. Ako u každého, tak aj u mňa hrajú v živote svoju úlohu náhody. Rozhodoval som sa medzi výtvarnou školou, pretože ma bavilo kreslenie, maľovanie a podobné činnosti, ale v tej dobe sme sa všetci tak trochu báli, či sa na vybratú školu dostaneme. Dalo sa prihlásiť len na jednu školu a ak sa človek nedostal, tak mužom hrozila vojenská služba, čo boli v podstate dva stratené roky. V mojom prípade bol problém aj to, že sme mali v rodine viac emigrantov. Preto bola lepšou cestou architektúra. Architekti boli pre vtedajší režim prospešnejší viac ako výtvarníci. Rozhodoval som sa pre menšie zlo a ani som nevedel, že idem do reálne lepšieho života, ako keby som sa stal výtvarníkom. Teraz už viem, že som urobil dobre.
Môže architekt pracovať bez výtvarného talentu?
Architekt musí mať talent na presviedčanie kresbou. Napríklad, aj narýchlo niečo „skicnúť“ a ukázať zákazníkovi, ako by to malo vyzerať. Architekt, ktorý to vie nakresliť, je presvedčivejší, aj keď aj architekt, ktorý nevie kresliť, môže byť úspešný. Už som sa s tým stretol, napríklad u japonských kolegov, ktorí mali veľmi blízko k počítačom. Neboli z tých, ktorí robia rukou a vedia názorne veci prezentovať skicou.
Ste Žilinčan, žijete v Bratislave. Kde vzniká viac vašich prác?
Moje najlepšie veci vznikli vždy v Žiline, lebo tu to všetko pre mňa začalo. Do centra v Bratislave sa však človek dostane len vtedy, keď tam pracuje. Medzi architektmi existuje taká nejaká generačná pomoc. Ako rastiete vy, tak rastú aj vaši spolužiaci. Niektorí sú neskôr na postoch, kde sa rozhoduje.
Jednou z najväčších investícií v regióne bola výstavba automobilky Kia v Tepličke. Podieľali ste sa na nej?
Táto investícia zaujímala veľa ľudí už kvôli vysokej finančnej čiastke, ktorá mala byť preinvestovaná na pomerne malom kúsku zeme. Manažment, ktorý to mal dať dokopy, vznikal za pochodu. Najprv sem chodili ľudia, ktorí hľadali mozgy. Tu neexistoval systém nejakých agentúr. Mňa oslovila human resources firma, ktorá na mňa prišla cez moje pôsobenie v Austrálii a odporúčania kolegov. Na pohovore sme sa stretli s veľmi zvláštnou požiadavkou. Hľadali niekoho, kto ich bude zastupovať pri založení firmy na Slovensku. Nepracoval som pre Kiu, ale pre firmu, ktorá bola generálnym dodávateľom projektu a neskôr aj generálnym dodávateľom stavby. Bola to zvláštna zhoda náhod, že tam nie som vedený ako činný architekt, ale skôr ako meno s oprávnením projektovať na Slovensku. Istú dobu som bol ich zamestnancom. Robia to tak všade na svete, kde pracujú. Mňa to obohatilo minimálne o angličtinu a spolupráca pokračuje aj na iných stavbách.
Rozhoduje teda aj meno, ktoré architekt má?
Skôr by som povedal, že kontakty. Samozrejme, že každý si buduje svoje renomé a chce mať za sebou len dobré veci. Dobré je ale aj to, keď sa o tom niekto dozvie. Človek by mal vedieť komunikovať aj v cudzej reči. Mne sa to podarilo, keď som bol v Austrálii, kde som sa naučil reč priamo v teréne a potom som to využil pri obchodných kontaktoch, kde človeka nikto nepoučuje, kde treba vedieť odpovedať a dohodnúť sa. S tlmočníkom to veľmi profesionálne nevyzerá.
Prejdime do Žiliny. Už dlhšiu dobu tu rezonuje otázka stavby obchodného centra Aupark v centre mesta. Ako sa na to pozeráte ako odborník?
Myslím, že najdôležitejší názor, ktorý u mňa zarezonoval, je mierka tohto mesta. Každý si musí uvedomiť, že nie je dobre, keď sa z dediny stane mesto len tým, že tam postavíme nejakú veľkú budovu. A to je aj tento prípad. Veľa ľuďom to hneď pripomenie Bratislavu, ale tá je podstatne väčšia a tam toto obchodné centrum stojí mimo centra mesta. My sa musíme pozrieť pravde do očí, Žilina ešte dlho nebude nazvaná veľkomestom. To je však na druhej strane aj dobré, lebo preto sa sem vraciame, lebo tu stretávame známych a nie preto, že je to veľkomesto. Ľudia by si mali zachovať to, z čoho vzišli. V iných mestách sa vytvárajú pešie zóny, na Štúrovom námestí by mohlo byť nákupné centrum, ale nie s takými veľkými rozmermi.
Štúrovo námestie bolo plánované ako oddychová, rekreačná zóna.
Ako architekti musíme vziať do úvahy dve veci. Vývoj mesta nezastavíme tým, že sa budeme rozprávať o jednej stavbe. Treba povedať, že mesto je veľký organizmus. Niektoré stavby ani nemusí byť vidieť. Stretol som sa s tým v Austrálii, kde je na povrchu krásny zelený park, len na niektorých miestach trčia výstupy vzduchotechniky, svetlíky a pod zemou sú kaviarne, kiná, ako aj dostatok parkovacích miest a je to vedené ako stavba. Práve týmto by sa mohlo oživiť aj spomínané námestie. Súťaže boli stále len o budovách, ale architekt musí vedieť dať aj alternatívu.
Kam by sa mohla Žilina v tomto smere ďalej uberať?
Architekt má právo vidieť veci, poviem to tak, v radikálnom reze. Tento názor som si vydiskutoval s viacerými kolegami. Je lepšie, keď zistím problém na začiatku a objekt odstránim, alebo zbúram. Je to odvaha architekta povedať, že to nemá hodnotu, treba to zbúrať a postaviť tam niečo iné, čo sa viackrát vráti. V Austrálii bola zásada, že keď sa kúpila nehnuteľnosť a vypočítali náklady na rekonštrukciu, tak vždy musela byť predajná cena minimálne rovná týmto dvom položkám. Jednoducho, nemohlo dôjsť ku strate. Napríklad, žilinská nemocnica zaberá na mape obrovský priestor, ktorého hodnota bude pri dnešných cenách neustále stúpať. Druhá vec je, že nemocnica stále nemá víziu, ako zoštíhliť a zjednodušiť svoj chod tak, aby nemali zbytočné náklady na vykurovanie, či dopravnú obsluhu. Dala by sa, napríklad, vypracovať súťaž, časť územia predať aj s budovami a v inej časti zintenzívniť prevádzku tak, aby bola účelná, moderná a príjemná pre ľudí, ktorí tam musia tráviť čas.
Sú ešte nejaké objekty v Žiline, ktoré by ste mohli v tomto smere spomenúť?
Ja som mal dlhé roky ateliér na Hlinkovom námestí. Všade vo svete som sa stretol s tým, že mestskému celku dominuje jedna veľká zelená plocha, kde si ľudia vyjdú na relax či obed. U nás to nie je zvykom, ale vo svete ľudia radi jedia v parkoch. Za hodinu chcú nabrať nové sily, a tak si vyjdú do takýchto parkov, kde je zeleň a dá sa tam dobre relaxovať. V Sydney bol park, veľký asi ako polovica Žiliny, v centre mesta. Človek by mal žiť s prírodou a v Žiline mi na to pripadá ako jediné možné miesto Hlinkovo námestie, kam by sa predĺžil Sad SNP. Vznikla by tak veľká zelená plocha. Hneď po prechode pešou zónou by ľudí vítali stromy, zeleň a trávniky. Je veľkou odvahou tvrdiť, že je to moja vízia, ale tak by som toto mesto niekedy v budúcnosti rád videl.
Navrhli ste pomník na hrob zavraždeného študenta Daniela Tupého. Ako ste sa k tejto práci dostali?
Danielovho otca som spoznal až po tej tragickej udalosti. Najprv z novín. On a jeho manželka ma potom oslovili, aby som po odporúčaní od môjho priateľa urobil návrh pomníka pre ich syna. To bola naše prvé stretnutie. Pomník je zrealizovaný. Myslím, že tam sa prejavilo moje „výtvarno“. Nechcem povedať, že som ho urobil za sekundu, ale bola to expresívna kresba, aj celkové stvárnenie. Robil som to v takom duchu, ako má náhrobok napríklad Jim Morrison, ktorý je v Paríži a doteraz je veľmi navštevovaný. Aj tomuto mladému chlapcovi som urobil niečo také, aby to mohli ľudia navštevovať. Bol to umelecky založený mladík, taký by mal byť aj jeho pomník.
Pracovali ste aj na pamätníku obetiam extrémizmu, ktorý je v Bratislave.
Počas ďalších stretnutí sme sa stali s Danielovým otcom a matkou priateľmi a doteraz sa navštevujeme s tým, že si máme čo povedať. Viem, že tento pomník v Bratislave mali robiť študenti, ale pri dnešnom tempe, ako všetko funguje, by sme nestihli termín, ktorý sme chceli.
Ako odbúravate pracovný stres? Pri čom si najlepšie oddýchnete?
Som tak činorodý, že by som nedokázal nič nerobiť. Športujem, to je jedna z činností, ktorá ma drží nad vodou. Veľmi rád používam ruky a nohy, som dynamický človek. Ale jeden z uplynulých víkendov som pracoval na svojom dome. Upratoval som, človek pracuje v prachu, špine, ale je to také zemité. Som z dediny, preto by som chcel vrátiť to, čo mi dedina dala. Do zeme treba vždy niečo vrátiť, kopať, hrabať, niečo postaviť. Dáva mi to energiu. Takisto stromy dávajú človeku energiu. Niekedy len tak sedím a pozorujem, ako všetko rastie. Ďalším relaxom sú ľudia, ale treba stretávať tých správnych. Aj od nich sa dá načerpať trochu energie, treba sa rozprávať. Naši ľudia sú v tomto smere ešte dosť málo priebojní, nechcú sa sami prihovoriť, hanbia sa a potom prichádzajú o zážitok zo stretnutia s inými ľuďmi. Rád stretávam ľudí, aj to je relax.
