Nie je to náhoda. S folklórom sa prvýkrát stretol ako dieťa.
„Otec hrával na heligónku a spieval. On ma to aj naučil,“ spomenul si Vinco na svoje začiatky. Keď mal šesť rokov, stal sa členom detského folklórneho súboru Lieska, ktorý vtedy vznikol pri Okresnom dome pionierov a mládeže v Žiline. „Bol som tam vtedy jediný chalan. Medzi jednotlivými vystúpeniami som spieval a hral na heligónku,“ také bolo jeho prvé stretnutie s javiskom a publikom. Keď do Liesky prišli ďalší chlapci, malého Vincka prinútili aj tancovať. Uľavilo sa mu, až keď odišiel akordeonista a on sa mohol vrátiť k milovanej heligónke. „Eva Tkáčová, Betka Lalková, Hana Bieleschová a Maja Zagatová boli vynikajúca partia a práve ony sformovali naše detské dušičky a naladili nás na ľudovú nôtu,“ skladá Vinco hold svojim učiteľkám a vedúcim v súbore. Do základnej umeleckej školy však nikdy nechodil. Keď odrástol z detských krpčekov, viedli jeho kroky automaticky do Rozsutca. „Na jeseň 1988 sa tam stretla partia chalanov, muzikantov. Jaro Gažo, Paľo Magát, Tibor Mahút a ja. Nahradili sme muzikantov, ktorí odišli. Neskôr sa dal Jaro Gažo na rockovú dráhu, muziku sme však doplnili o Mira Bízika a Jozefa Tichého. V tejto zostave sme hrali najdlhšie,“ vrátil sa takmer dvadsať rokov naspäť.
Na svoje folklórne detstvo a mladosť spomína Vinco Krkoška rád. Od malička chodil na Žilinská detskú jar, čo bola detská súťaž v speve ľudových piesní. „S Milošom Bobáňom sme na striedačku postupovali vždy až na celoslovenské kolo. Vyhral som aj celoslovenskú súťaž Putujeme za ľudovou piesňou, ktorú robila Pionierska lastovička, bolo to celoročná súťaž, do finále nás postúpilo dvanásť. Bolo pre mňa veľkou cťou, že predsedkyňou poroty bola Darina Laščiaková.“ Vinco Krkoška niekoľkokrát absolvoval s úspechom aj regionálnu súťaž Oščadnická heligónka, pred dvoma rokmi vyhral súťaž v speve o Cenu Hanky Guzovej. Jej štvrtý ročník sa uskutočnil prednedávnom: „Hanka Guzová - bola to vynikajúca speváčka ľudových piesní, ktorá emigrovala do Ameriky a tam aj zomrela. Túto súťaž na Slovensku na jej pamiatku organizuje manžel s dcérou.“
Vinco je stále aktívnym muzikantom. Len zloženie kapely je trochu iné. Rodinné. Spoluhráčov mu totiž robia synovci. Jaro a Miro Holešovci a Jano a Marián Rybárovci. „Aj oni chodili odmalička do súboru. Sám som si ich vychoval,“ úprimne sa zasmial Vinco a priznal, že Jano Rybár je jediným študovaným muzikantom Krkoškovskej rodiny. V kapele je primášom a študuje v druhom ročníku hru na husle na žilinskom Konzervatóriu. Aj rodinné oslavy sú plné hudby, to sa k chlapom pridá ešte Vincova sestra Anna. Keď však treba, Vinco zahrá aj na iné nástroje. „Občas treba v súbore za niekoho zaskočiť, a tak ovládam aj husle, violončelo, kontrabas, píšťalku, skrátka čo treba. Mojou srdcovou záležitosťou je však heligónka. Odmalička,“ vyznal sa úprimne.
Folklórny súbor Rozsutec a teda aj Vinco Krkoška pochodili kus sveta, videli folklór v rôznych podaniach a prevedeniach. „Veľmi zaujímavé to bolo napríklad na zájazde v Brazílii, kde sme boli pre všetkých úplnou exotikou. Tak, ako keď ku nám prídu muzikanti z Južnej Ameriky. Brazília je krásna krajina a ľudia tam muzikou žijú. Veľmi sa im páčila píšťalová muzika a rytmické veci, polky, čardáše. Také ťahavé veci, halgatá, až taký úspech nemali,“ precestoval Vinco v mysli na druhý koniec zemegule. Najbližší mu je poľský, goralský folklór, ale aj ukrajinské a ruské spevy, maďarská a rumunská muzika. „Je fajn, že na Slovensku, čo dedina, to iná pesnička, iný tanec, iný kroj. Na festivaloch a vystúpeniach, ktorých ročne absolvujeme desiatky, robíme prierez celým Slovenskom, a to sa ľuďom páči,“ prehovoril umelecký vedúci. Je to samozrejmé, veď určite každý súbor, keď ide reprezentovať do zahraničia, snaží sa ukázať to najlepšie, čo má a dokáže.
Také to bolo aj na vianočnom festivale na Malte, ale i v iných európskych krajinách, ktoré Rozsutec pochodil vari všetky. Krásne spomienky má Vinco Krkoška aj na Ameriku, kde muzicíroval celý mesiac ako hosť Vadičskovej muziky. „Jedna vec je cudzina, ale musím povedať, že nikdy nechýbame na Jánošíkových dňoch v Terchovej,“ nezaprie v sebe patriota. Trochu ich mrzí, že tento rok nestihnú Žilinské staromestské slávnosti, čaká ich však vystúpenie na 24. ročník medzinárodného folklórneho festivalu v belgickom meste Saint-Ghislain. Na iné folklórne festivaly, ako je Kokava, Východná, Detva, chodievajú na pozvanie. To však znamená, že so súborom musia stále pracovať, vymýšľať, trénovať, cvičiť. Tanečná časť sa pripravuje na krajskú súťaž choreografií. Vinco so svojou terchovskou muzikou pôjde zasa v júni na celoslovenskú súťaž ľudových hudieb. „Tú sme pred rokom vyhrali. A to zaväzuje,“ hovorí aj za svojich rodinných spoluhráčov.
„Čo mi vlastne folklór prináša? Som na ňom odchovaný. Každú svoju voľnú chvíľu trávim v súbore, na vystúpeniach alebo na nejakom zájazde. Podriaďujem folklóru celý svoj súkromný život, zatiaľ som ani nenašiel čas oženiť sa,“ ešte jedno úprimné vyznanie folkloristu telom i dušou Vinca Krkošku.