Napriek tomu, že pred troma rokmi Boris Filan (57) uzavrel svoju cestopisnú sériu piatym zväzkom Posledný Tam tam, cestovať a ani písať neprestal. Vo vydavateľstve Ikar mu vyšla tento rok ďalšia cestopisná kniha Tam tam plus, ktorej autogramiáda sa uskutočnila minulý štvrtok v žilinskom kníhkupectve Artforum. Autor Žilinčanom porozprával aj o tom, prečo sa vybral tentokrát práve do Južnej Kórei, Etiópie, Thajska a Japonska.
Vašu najnovšiu knihu Tam tam plus ste venovali zakladajúcemu šéfredaktorovi denníka SME Karolovi Ježíkovi. Ako si spomínate na spoluprácu s ním?
Karol bol Rážov rovesník, boli spolu na vojne. Ja som sa s ním spoznal na súťaži Miss v Ostrave. Bol to milý premýšľavý chalan. Po roku 1989 sa nečakane stal jednou z osobností zmeny. Boli sme blízki priatelia, cenil som si jeho čestnosť a zaťatosť pre vec. Tamtamy sú jeho dieťa, Karol ma nahovoril, aby som svoje rozprávania napísal. Myslím si, že sa zabúda na skutočné osobnosti. Noviny sú plné nasprostastých moderátoriek a exhibiconistov. Chcel som, aby sa znova o Ježíkovi písalo.
Myslíte si, že dnes je už málo novinárov, ktorí bojujú podľa pravidiel proti tým, ktorí žiadne pravidlá neuznávajú?
Neviem, ja slovenské noviny málo čítam. Zdrojom mojich informácií sú internetové Britské listy.
Cestovateľ, spisovateľ, textár, dramaturg, scenárista, moderátor. V ktorej z týchto funkcií sa cítite najlepšie a prečo?
Najradšej píšem a nahrávam Pálenice v Slovenskom rozhlase. Mám pri tom kontrolu nad celým programom a viem ovplyvniť výsledok a hostí.
V knihe píšete o cestovaní po Kórei. Tá je pre Žilinčanov zaujímavá už aj kvôli fungujúcej automobilke Kia. V uliciach vidieť veľa Kórejčanov, máme tu kórejskú reštauráciu. Stret dvoch kultúr sa bude čoraz viac prejavovať.
Poviem vám, čo Južná Kórea a Kórejčania nie sú. Žilinčania si musia postupne uvedomiť, že nemajú dočinenia s trhovými Vietnamcami. Že Kórejčania nás automaticky považujú za zaostalých a často aj právom. Majú celkom iné videnie sveta a spoločenské návyky. Pre nich je najdôležitejšie zachovať si tvár. My sme zo socializmu naučení stratiť hocikoľko tvárí a nechať si narásť nové. Nebude to jednoduché, ale oni si nás vycvičia k svojmu obrazu.
Napísali ste, že takmer všetko, čo jedia, je veľmi pikantné.
Kórejskej strave dominuje kapustný šalát kimči a štipľavé papričky. Intenzita štípania je nepredstaviteľná, ale dá sa na ňu privyknúť.
Navštívili ste aj ich väzenie. Aký na vás zanechalo dojem?
Je moderné, novo postavené, veľmi prísne. Riaditeľ väznice mi povedal: „Viete, oni sú tu za trest.“ Na to my občas zabúdame.
Aký je to pocit mať v Kórei sochu?
To bol žart. Mám ešte jednu v Mníchove. Je to žulová postava chalana, ktorému vyteká z úst voda a poháňa lopatkové koleso v jeho hrudi. To koleso pomáha čerpať vodu, ktorá ide do úst. Také perpetum mobile.
Ako dlho ste zostavovali desatoro tuláka, ktoré publikujete v knihe?
Asi tri minúty. Volali mi z vydavateľstva, aby som vybral ukážku na zadnú stranu. A to mi pripadalo málo nápadité. Tak som si vymyslel dvanásť bodov, ktoré by mal tulák rešpektovať. A napadlo mi, že desatoro znie lepšie ako tucet.
Naozaj ste presvedčený, že by sme mali mať ľudí radi, ale nemali by sme im veriť? To sa dá?
Samozrejme, len si spomeňte na vlastného manžela.
Už vie cestovateľ Boris Filan, na akú cestu sa vydá najbližšie?
Teraz som sa vrátil zo Srí Lanky, v lete Egypt, Turecko, na jeseň Brazília a Čína.
