Kariéra učiteľa a pedagóga Žilinčana Pavla Šimku sa začala po skončení Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici v roku 1985. Vtedy nastúpil na SOU energetické ako inštruktor telesnej výchovy.
„To bola skvelá práca, s chlapcami som sa venoval športu a pochodili sme celú republiku,“ zaspomínal si. Potom však prišlo obdobie, keď sa začali rušiť internáty a niektoré funkcie, a tak jeho kroky smerovali do Diagnostického ústavu, vtedy ešte na Kálove. Stal sa z neho učiteľ slovenčiny. Keď kvôli reštitúcii museli budovu vyprázdniť, školská správa pridelila ústavu prázdny internát v Lietavskej Lúčke. Tam v roku 1996 vyhral konkurzu na riaditeľa a na tomto poste je tam stále.
O svojej práci hovorí: „Určite je to iná práca ako v škole, je vzrušujúcejšia, stále nová a nestáva sa, že by sa jeden prípad podobal na druhý. Každý dievčenský osud má svoje individuality, a tak musíme k tomu aj pristupovať.“ Keď študoval na fakulte, len tušil, že v Žiline takéto zariadenie existuje, ale netušil som, že sa tam raz dostane. Svoju robotu by vraj už za katedru nevymenil. Napriek tomu prácu učiteľov na základných i stredných školách hlboko obdivuje a váži si ju. „Je to však drina,“ dodáva. Určite tým však nemyslel, že jeho práca je jednoduchá.
Momentálne majú v Diagnostickom centre (DC) v Lietavskej Lúčke plný stav. Je tu umiestnených 30 dievčat. „Našim hlavným cieľom je preventívne pôsobiť na dievčatá, ktoré začínajú zlyhávať. To znamená, že sa dostali do nevhodnej partie, majú problémy so záškoláctvom, utekajú z domu, koketujú s drogami či s alkoholom,“ hovorí Pavol Šimko. Centrum má pôsobnosť pre celé Slovensko, a hoci vek dievčat nie je ohraničený, pohybuje sa v rozmedzí od 12 do 18 rokov. „V poslednom čase sa špecializujeme len na tzv. dobrovoľné pobyty, gro našej práce je prevencia. Síce sú u nás aj dievčatá na základe súdneho rozhodnutia, ale my preferujeme formu dobrovoľného pobytu, kedy sa dohodneme so zákonným zástupcom dievčaťa. Minimálna dĺžka pobytu je tri mesiace, ale spravidla aj viac,“ rozhovoril sa o práci, ktorá Pavla Šimku teší a napĺňa. Od septembra by chceli v Lietavskej Lúčke vytvoriť aj jedno oddelenie liečebno-výchovného sanatória, kde by sa chceli viac venovať deťom v školskom veku.
Ročne prejde bránami DC v Lietavskej Lúčke asi 150 dievčat. Za ten čas, čo v ňom pôsobí Pavol Šimko, sa ich vystriedalo niekoľko stoviek: „Nie každá sa s pobytom u nás v neskoršom živote chváli, ale sú i také dievčence, ktoré nám pošlú maturitné či svadobné oznámenie, ba dokonca nás prídu navštíviť aj s manželom a deťmi. To je skoro ako vyznamenanie.“
O svojej práci by dokázal hovoriť hodiny. O neprispôsobivých dievčatách, ktoré sa musia preradiť do reedukačného zariadenia, o tom, že dievčat je menej grázlov ako chlapcov, o útekoch, slzách i hysterických záchvatoch jeho zverenkýň, o ich zaradení sa do režimového zariadenia, o občianskom združení Biela vrana, ktoré im veľmi pomáha, o spolupráci s Materskou a Základnou školou v Lietavskej Lúčke. Celkom iste však vie, že svoju doterajšiu prácu by za žiadnu inú nevymenil.
