V dave fanúšikov prežívala najšťastnejšie okamihy svojho života aj 16-ročná Lucia Kováčová z Lysice, takmer na nerozoznanie podobná so spevákom skupiny Billom Kaulitzom.
Môžeš nám v krátkosti predstaviť históriu tejto kapely?
Skupinu založili štyria 9 – 12-roční chalani Bill Kaulitz, Tom Kaulitz, Gustav Shäfer a Georg Listig. Pôvodne sa volali Devilish. Meno si zmenili v roku 2005, keď prerazil ich singel Durch den Monsun. Dovtedy hrávali len v rôznych menších kluboch maximálne pre 15 poslucháčov. Nečakaný úspech ich preto dosť zaskočil. Ihneď zaplnili titulné stránky časopisov a ich pesničky často hrali v televízií a rádiách. Ja som ich prvý hit zaregistrovala presne pred rokom. Ich videoklip som si nahrala na kazetu a tak sa mi zapáčil, že som si ho púšťala stále znova a znova.
Zaujali ťa aj texty ich piesní?
Mala som šťastie, že sa na škole učím nemčinu. Spievajú totiž vo svojom rodnom jazyku. Priznám sa, že dovtedy som to trocha flákala, odvtedy však je nemčina mojím obľúbeným predmetom. Všetky texty viem, samozrejme, naspamäť. Každú pesničku otextoval ich spevák a môj obľúbenec Bill Kaulitz. Spievajú o negatívnych veciach, ktoré trápia dnešnú mládež, ako rozchod rodičov, príkazy dospelých či depresie. Textami niekedy šokujú, ale ich rovesníkov pravdepodobne práve to priťahuje.
Kedy si sa začala štylizovať do vedúceho člena skupiny?
Najvýraznejším členom Tokio Hotel je ich spevák, jeden z dvojičiek v skupine Bill Kaulitz. Keď bol ako 9-ročný na karnevale, zamaskoval sa za upíra a tento imidž si už ponechal. Najskôr som začala podľa jeho vzoru chodiť v čiernom oblečení a kupovala som si podobné doplnky – prstienky, rukavičky, opasky, obuv a podobne. Potom mi spolužiačka ostrihala podľa neho vlasy. Aby som sa ráno stihla upraviť, vstávam hodinu pred odchodom autobusu. Musím si účes spevniť lakom, gélom a natupírovať, na oči si dať čierne tiene, na pery naniesť priesvitný lesk. Trocha ma to zdrží, no keď bude treba, vstanem ochotne aj skôr. Bill má na pravom obočí piercing, ale na ten si musím zarobiť na brigáde. Má aj dve malé tetovania – na zátylku a na boku, ale mama mi nedovolí ani jedno. Trochu mi prekážajú tie jeho dlhé nafarbené nechty, už by si ich mohol aj ostrihať, zle sa mi s tým chodí.
Odkiaľ sa dozvedáš horúce novinky o skupine?
Kupujem si knihy a všetky časopisy, kde je o nich čo len riadok. Ide to ale hrozne do peňazí. Sledujem aj internet, takže presne viem, na akom mieste v rebríčkoch hitparád sú práve umiestnené ich hity, ale i to, že môj miláčik má rád pizzu, ovocné mlieko, stolný futbal, že je alergický na uštipnutie komára a že jeho babička ho prezýva Mecki. Viem, koľko momentálne váži, ako sa mu mutovaním mení hlas a prežívam s nim jeho starosti. Na svojej izbe som už polepila všetky steny ich plagátmi a začínam už obliepať strop. Článkami mám polepené plné zošity. Tokio Hotel mám na originál CD, ale i na šálke, na tričku a keby mi naši dovolili, kúpila by som si i kocúra a nazvala by som ho Kazimír, lebo aj Bill tak volá svojho kocúra.
Nájdu sa i medzi tvojimi priateľmi obdivovatelia Tokio Hotel?
To nie, väčšinou sa každý zatvári otrávene, keď o nich spustím. Zatiaľ vydali šesť hitov a počúvam ich od rána do večera. Ráno si pustím video, cestou do školy v autobuse discman do slúchadiel, počúvam to cez prestávky a ich hudbu mám, pochopiteľne, aj ako znelku na mobile. Keď som sama, tak si aj spievam, ale zo mňa slávna speváčka veru nebude. Som členkou českého fanklubu, no v mojom okolí o iných fanúšikoch neviem, takže si ani nemám s kým o nich pokecať.
Aké pocity si prežívala, keď si ich videla prvýkrát naživo?
Tokio Hotel už dva razy obišli koncertmi celé Nemecko a konečne zavítali aj k nám. Lístok som mala kúpený už tri mesiace vopred. Stál 1290 korún a aj na ten som si zarobila na brigáde. Posledných 60 dní pred koncertom sa mi neuveriteľne vlieklo. Do Bratislavy som šla s mamou a jej dvomi kolegami. Vysadili ma pred Inchebou a šli do mesta. Svojím vzhľadom som spôsobila veľký rozruch. Mnohí fanúšikovia si ma obzerali, fotili sa so mnou a pýtali si odo mňa telefónne číslo. Koncert začal o 19.00 a trval do 20.30 hodiny. Celý čas sme jačali s rukami nad hlavou, ešte teraz mám z toho svalovicu. Chalani zaspievali 16 skladieb a ešte sa museli dvakrát vrátiť na pódium. Všetko som si fotila a nahrávala na mobil. Bolo to úžasné – Bill bol chvíľami odo mňa iba päť metrov! Po koncerte som odmietala odísť. Ani neviem, ako som sa dostala k oknu ich šatne. Vtedy som však urobila veľkú chybu – len čo som ich zazrela, zvýskla som od radosti a volala som na ostatných, a tak si to všimol ochrankár a nasilu ma odtiaľ odviedol. Celú cestu naspäť som potom plakala od radosti z toho veľkého zážitku.
Na čo by si sa Billa spýtala, keby sa ti podarilo s nim osobne stretnúť?
Neviem, o čom by som sa s ním rozprávala, najskôr by som asi omdlela od radosti. Zrejme by som sa ani nezmohla na slovo, ale to nevadí, pretože i tak všetko o nich viem. Aj tak som sa z toho ešte doteraz nespamätala, že som ich mohla vidieť naživo. Stále tomu akosi neviem uveriť, že je to pravda. Pozerám si dookola tie nedeľnajšie zábery a teším sa, že raz pôjdem zase na ich koncert. Viem, že sláva mnohých hudobných skupín po čase zapadne prachom, ale takúto verziu si nepripúšťam.
