Emília Vaclavíková zo Žiliny chová už štyri roky činčilu. Pred dvomi rokmi sa k nim do bytu zatúlal malý škrečok a aby mu nebolo smutno, vložili ho do jej búdky. „Od prvého dňa sa k nemu chová, ako by to bol jej vlastný potomok. Chráni ho, hreje vlastním telom ako kvočka kuriatka a ak ho z búdky vyberieme, žalostne za ním piští,“ hovorí Emília. Činčila je hlodavec, trochu podobný veveričke, preto potrebuje veľkú voliéru s konármi na lezenie a miestom, kde sa môže ukryť do súkromia. Je ale veľmi učenlivá, všetko si všíma a ľahko sa naučí labkami si otvoriť dvierka. „Občas ju púšťame pobehať si po byte. Vtedy skáče, robí rôzne premety
a problém jej nerobia ani metrové vzdialenosti. Musíme ale dávať pozor, aby niečo nepohrýzla, je to predsa hlodavec. Je veľmi hravá, páči sa jej škrabkanie za ušami a pod krkom, no dlho sa maznať nechce. Keď ju však pohladíte, vtedy pochopíte, prečo toľké ženy túžia po činčilom kožuchu,“ hovorí. Toto zvieratko si pochutí na orechoch, hrozienkach, jablkách, ale žerie i seno. Je veľmi čistotné, s obľubou sa kúpe v špeciálnom piesku. Škrečok sa však dlhého veku nedožíva, preto Emíliu trápia obavy: „Vyzerá to tak, že náš škrečok tu už dlho nebude a domnievam sa, že keď uhynie, aj naša činčila sa utrápi žiaľom, tak silno je na neho naviazaná.“
Autor: ms
