V nasledujúcich storočiach sa však rozptýlili po celom Slovensku. Podľa historikov sa k nám dostali zo severozápadnej Indie. Na celom svete ich žije okolo 5 – 10 miliónov, najviac v Španielsku a Portugalsku. Od polovice
15. storočia boli vo väčšine západoeurópskych krajín postavení mimo zákona. Mnohí z nich vtedy našli útočisko v Uhorsku, kde diskriminácia nebola až tak vyhrotená. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 im bol dokonca priznaný štatút národnosti. V období 2. sve-
tovej vojny boli v celej Európe systematicky vyvražďovaní nacistami. Po obnovení Československej republiky roku 1945 boli uznaní za zaostalú sociálnu skupinu s odlišným spôsobom života a bola snaha ich rozptýliť medzi ostatné obyvateľstvo. Cigánske osady zlikvidovali a neprispôsobivé rodiny násilne nasťahovali do nových obytných celkov. V roku 1958 zákonom zakázali kočovanie. Nebolo to po prvý raz, kočovanie a nosenie tradičných šiat zakázala Cigánom už Mária Terézia, avšak bezvýsledne. Ešte v roku 1965 zbúrali na Slovensku 3 568 chatrčí a presídlili 4 288 rodín. Pri tejto príležitosti im boli vybudované studne, záchody, postavené prístupové cesty do osád a v niektorých sa zaviedlo elektrické kúrenie. Štatistiky uvádzajú, že v roku 1921 žilo na Slovensku 7284 Cigánov, v roku 1966 165 006 a v roku 1980 už 199 853 Cigánov. Dnes sa stretávame s veľmi protichodnými názormi na príslušníkov tejto národnosti. Aby sme lepšie pochopili zložitosť cigánskej problematiky, pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov, ktorý je
8. apríla, sme sa stretli s umeleckou vedúcou súboru Románo Súno, Žilinčankou Ingrid Rácovou (36).
Ako vnímate oslovenie Cigánka?
Neprekáža mi, keď nás nazývajú Cigáni, i keď väčšina z nás toto označenie nemá rada. Ja osobne som hrdá na to, že som Cigánka. Nenarodila som sa ako Rómka, ale ako Cigánka. Nemám sa za čo hanbiť – pochádzam zo slušnej rodiny a aj moji predkovia sa vždy snažili žiť poctivo. Moja prababka bývala v Žiline – Závodí v peknom murovanom dome. Obchodovala s látkami. Mala kone, košiare a vozila ich po okolitých dedinách a mestách. Hoci si nežila zle, bola veľmi skromná a dbala na to, aby všetky jej deti vyštudovali konzervatórium. Aj moji rodičia celý život pracovali a dobre sa o nás starali, vďaka čomu sme mali pekné detstvo. Viem však, že mnohí naši súkmeňovci žijú nie veľmi príkladným životom, čo nám veru nerobí dobré meno. Cigáni žijú po celom svete, ale nemajú vlastné územie, ani svoju vládu. Nevlastnili a neobrábali pôdu, nevytvárali ani materiálne hodnoty v zmysle dominantnej kultúry. Uvádza sa, že na Slovensku žije asi 5 percent obyvateľstva cigánskej národnosti, ale tieto údaje nie sú presné, pretože časť z nás sa hlási k maďarskej a časť k slovenskej národnosti.
Prečo si myslíte, že tomu tak je?
Podľa mňa je to najmä z diskriminačných dôvodov. Kvôli farbe našej pleti nás totiž ľudia zvyknú hádzať do jedného vreca. Za bývalého režimu bol štát autorita a každého, kto nepracoval, zatvorili do väzenia. Aj keď Cigáni dostávali zvyčajne tie najpodradnejšie práce, všetci boli zamestnaní a každý mal vtedy sociálnu istotu. Dnes sa naša situácia veľmi zhoršila, pretože sme vylučovaní z trhu práce, čo vedie k chudobe a následnej kriminalite. Nečudujme sa potom, že mnoho Cigánov sa odhodlá aj k emigrácii.
Pocítili ste aj vy na vlastnej koži prejavy rasizmu alebo diskriminácie?
Musím povedať, že som sa osobne s ničím takým nestretla. Donedávna som ani nevedela, že také slová existujú. Na základnej škole som bola v triede väčšinou len sama Cigánka, ale kamarátila som sa a navštevovala so všetkými spolužiakmi, žiadne rozdiely sme medzi sebou nerobili. V tomto smere nemôžem povedať zlého slova ani na mojich učiteľov. Aj dnes mám mnoho bielych priateľov. Asi veľa záleží aj na tom, ako človek vystupuje. Moja mama vždy vravievala – pred nikým sa neponižuj a nad nikoho sa nepovyšuj. V našej rodine máme veľa bielych – gadžov a dokážeme spolu dobre nažívať. Ale občas viem, že moju odlišnosť ľudia vnímajú zle, napríklad včera som si bola v obchode kúpiť uteráky a predavačka ma úplne ignorovala. Som presvedčená, že keby som sa vybrala len tak popozerať pomedzi regály, hneď by bola zbystrila pozornosť, či jej niečo náhodou neukradnem.
Používate rómsky jazyk aj v písomnej podobe?
Vidíte – to je zaujímavá otázka, to som si ani nikdy neuvedomila. Nie, v písomnom styku ho nepoužívam. Priznám sa, že síce po cigánsky všetkému rozumiem, ale všetky slová neovládam. Naši rodičia sa s nami odmalička zhovárali len po slovensky. Hovorím plynule po slovensky a z tohto jazyka som mala vždy dobré známky a čiastočne ovládam aj anglicky a taliansky. Cigánsky jazyk je niečo ako esperanto, kto ho vie, dorozumie sa s ním po celom svete, lebo Cigáni sú všade. Knihy v rómčine tiež nečítam a nesledujem ani rómske televízne programy, lebo v nich stále ukazujú len chudobné rodiny. A to nie je celkom objektívne, pretože medzi Cigánmi sa nájdu i vynikajúci inžinieri, profesori či lekári. Rómske korene mali aj takí umelci, ako herec Charlie Chaplin, maliar Pablo Picasso a cigánskych hudobníkov preslávil, napríklad, náš Ján Berky – Mrenica.
Odkedy vediete váš tanečný súbor?
Začínali sme pred ôsmimi rokmi v bábkovom divadle pod vedením Antona Šulíka. Cigánske deti majú prirodzený temperament v krvi. Pochádzam z hudobníckej rodiny – mama vedela krásne spievať a otec zahrá na každom nástroji, ktorý chytí do ruky. Cigánsky tanečný folklór je veľmi bohatý a v hudbe cítiť náš orientálny pôvod. Staré cigánske piesne sú žalostné i veselé. Cigánsku hudbu počúvam denne. V súbore trénujem deti od 14-tich rokov. Momentálne však nemáme priestory na trénovanie a to je škoda, lebo deti sa nemajú kde realizovať. Pochodili sme už toľko priestorov, že si skutočne niekedy pripadám, že kočujeme, no obyčajne sa nájde pre nás priestor iba vtedy, keď nás niekde potrebujú na vystúpenie. Je mi ľúto toho detského talentu. Tak nejako to bolo aj v minulosti, keď v dôsledku spriemyseľňovania prišli mnohí Cigáni o svoje zručnosti v kováčstve a iných remeslách. Dnešná doba im priniesla kasína, hracie automaty a krčmy, ktoré ožobráčili nielen mnohých Cigánov, ale i bielych. Okrem tanca mám záľubu aj v pestovaní kvetov a okrem toho píšem ľúbostné básne. Rada by som raz vydala ich zbierku, lebo lásky nie je nikdy dosť. A zatiaľ, kým si nájdeme priestory na tréning, prednášam na školách o domácom násilí, drogách a rasizme.
Zachovávate doma nejaké vaše typické tradície?
To už postupne upadá. Cigáni však držia pevne spolu a na niektorých územiach ešte majú svojho vodcu – vajdu. V niektorých regiónoch sa ešte i dnes kupuje nevesta, dievčatá sa zavčasu vydávajú, rodia a aby si ich ostatní viac vážili, majú veľa detí. Existuje také cigánske príslovie – buth čhave – buth bacht, čiže veľa detí – veľa šťastia. Ja si však myslím, že dnes je lepšie mať menej detí, o ktoré sa môžeme lepšie postarať. My máme jednu dcéru a som šťastná, že ju máme.
O Cigánoch sa vraví, že majú veštecké schopnosti...
Možno mám také vlohy aj ja, ale nezaujímam sa o to. Som hlboko veriaca a Biblia takéto veci prísne zakazuje. Určite je to i viera v Boha, čo mi dáva silu žiť s radosťou. Som veľká optimistka, život beriem s nadhľadom a pozerám zvyčajne dopredu, do budúcnosti.
A aký je váš najobľúbenejší film?
Cigáni idú do neba.
Miloš Skalický
