Minulý rok žilinský župan rozdelil sumu 50-tisíc korún medzi siedmich talentovaných mladých športovcov. Rok predtým pomohol rovnakou sumou malej Lucke Voštenákovej z Rudinky. Tento rok sa žilinský župan zameral na talentované deti a mládež, ktoré sú nejakým spôsobom hendikepované. Spolu vám prinesieme šesť ľudských príbehov mladých športovcov s postihnutím. O tom, kam spomínaná suma 50-tisíc korún poputuje, rozhodnete aj vy vaším hlasovaním. Aj tento rok budú pre Juraja Blanára vaše hlasy určujúce pri prerozdeľovaní peňazí. „Verím, že spoločne pomôžeme zmierniť ťažký osud detí. Aspoň čiastočne ich finančne podporíme a zároveň poukážeme na túto citlivú tému v spoločnosti. Som presvedčený, že nás budú nasledovať aj ďalší, ktorých príbehy detí chytia za srdce,“ povedal Juraj Blanár.
Kontakt na redakciu: MY Žilinské noviny, Národná 4, 010 01 Žilina, tel.: 041/564 08 21
Pohyb je pre Moniku najlepším liekom
Príbeh č. 3
Monika Porubčanská zo Žiliny má dnes dvanásť rokov. Keď mala prísť na svet, veľmi sa naň ponáhľala. Narodila sa v 27. týždni mamkinho tehotenstva a ani lekári netušili, či prežije. Najväčšie obavy mali všetci z toho, že krvácala do mozgu a vlastne už pri narodení prišla o zrak.
Monika je však bojovníčka. Napriek mnohým postihnutiam je z nej dnes šikovná slečna, žiačka 6. triedy Základnej školy internátnej pre nevidiacich a slabozrakých v Levoči.
„Päť rokov sme s Monikou cvičili Vojtovu metódu, vlastne až dovtedy, kým nezačala sama chodiť,“ spomína na neľahké prvé roky Monikinho života jej mama Eva. Nebolo to jednoduché, ale vydržali. Aj keď Monika od narodenia nevidela. Dva roky s ňou mamka chodila medzi zdravé deti do materskej školy. „Každý deň síce len na dve hodiny, ale veľmi jej to pomohlo,“ myslí si Eva Porubčanská. Ona, jej manžel František, brat Stanko a vlastne celá rodina pripravovali Moniku na to, že do školy pôjde do Levoče, kde bude celý týždeň len s kamarátmi a spolužiakmi. Dnes si už Monika na školu a internát zvykla a rovnako aj jej mama Eva na každotýždenné cestovanie.
Už ako prváčka vyhrala medzinárodnú výtvarnú súťaž v Zlíne, v druhej triede začala s lyžovaním. „Bol to nápad zástupcu riaditeľa pre výchovu mimo vyučovania Alexandra Pechyho. Nebránili sme sa, pretože Monika, ako dieťa postihnuté detskou mozgovou obrnou, potrebuje stále pohyb, aby svaly pracovali
a nestratili svoju pružnosť,“ dozvedeli sme sa od mamy Evy. „Minulý rok som bola na celoslovenských pretekoch šiesta,“ skočila jej do reči Monika. Tento rok si lyžovačku veľmi neužila. Podmienky neboli najlepšie a Moniku prenasledovali choroby. „Minulý rok sme však chodili s Monikou lyžovať aj cez víkendy. Lyže a celú výstroj sme stále nosili hore, dole,“ taká bola minulá zima rodiny Porubčanských. Aj napriek všetkým tohtoročným problémom sa Monička športu nevzdala. Cez týždeň, keď je na internáte, vstáva každé ráno už o pol šiestej, aby ešte pred vyučovaním stihla ísť na tréning do telocvične. Chodí aj na plávanie, športové hry, venuje sa gólbalu - obdoba futbalu pre zrakovo postihnutých športovcov a dokonca zvládne aj horolezeckú stenu. „Skoro sa mi niečo stalo, keď som sa dozvedela, že si vzala do hlavy horolezectvo,“ má obavy mamka Eva, ale Monika vie, čo chce a je rozhodnutá to zvládnuť a dokázať. „Už sa mi podarilo dostať až hore. Je to super. Najprv som sa trochu bála, ale už je to v pohode. Ešte by som chcela vyskúšať aj atletiku, ale to by som už asi nestíhala,“ zamyslela sa Monika a jej mama Evka len prevrátila očami a významne si ukázala na čelo. Aj my sme s úsmevom skonštatovali, že by to bolo skoro nemožné. To by sa Monika musela fakt asi rozdvojiť. Od tretej triedy chodí totiž aj do speváckeho súboru Dúha a recituje. Aj v týchto oblastiach už vyhrala niekoľko súťaží. A na vysvedčení má samé jednotky. „Až na matiku, tá mi veľmi nejde,“ priznala sa Monika.
Dnes ešte Monika nie je žiadnou vrcholovou športovkyňou, a možno ňou ani nikdy nebude. Ale môže sa stať, že o pár rokov budeme o jej športových úspechoch ešte počuť. Pretože aj sama veľmi dobre vie, že šport a pravidelný pohyb sú pre ňou tým najlepším liekom.
Jaro má rád futbal a atletiku
Príbeh č. 4
Za ďalším športovcom sme sa vybrali do Stredného odborného učilišťa pre telesne postihnutú mládež (SOU TPM) na Fatranskej ulici v Žiline. Jaroslav Oravec (19) pochádza zo Žiliny-Vrania a je žiakom prvého ročníka nadstavbového štúdia podnikanie v remeslách a službách.
V tom istom učilišti sa po skončení základnej školy vyučil za kožušníka. Napriek tomu, že má postihnutú ľavú ruku, na ktorej mu chýbajú prsty. Tak sa už narodil a jeho postihnutie mu nerobí žiadne veľké problémy. Ani pri športovaní. Na otázku, ktorý je jeho najobľúbenejší šport, odpovedal hneď a bez zaváhania. „Jednoznačne futbal. Hrávam ho odmalička. Začínal som len tak s chalanmi, teraz hrám už dospelácku súťaž za mužstvo Brodna. Hrávam na poste obrancu, ale občas sa mi podarí streliť aj gól,“ zasmial sa veselo Jaro, keď sme sa ho opýtali, či do vlastnej brány. Futbal hráva aj v škole, má rád aj ďalšie športy, ale vo svojich putách ho už niekoľko rokov pevne drží aj ľahká atletika. Jeho najobľúbenejšími disciplínami sú šprinty. Behá 60 i 200 metrov, ale občas si vyskúša aj osemstovku. Jeho najväčšie úspechy podrobne zrekapituloval jeho učiteľ telesnej výchovy Ondrej Lupták: „Vlani na Medzinárodných majstrovstvách SR zdravotne postihnutých športovcov Istropolitana Indoor 2006 získal vo svojej kategórii v behu na 60 a 200 metrov dva majstrovské tituly. Rovnako úspešne si počínal aj na súťaži Atletika Mostom. Na letných Majstrovstvách Slovenska sa zasa stal majstrom Slovenska v behu na 800 metrov.“
Na ďalší ročník Istropolitana Indoor 2007 odchádzajú mladí športovci z SOU TPM v Žiline už tento týždeň. Sú to naozaj mimoriadne kvalitné preteky, na ktorých sa stretáva veľmi silná konkurencia nielen zo Slovenska, ale i z ďalších európskych štátov. Každoročne sa na nich stretáva okolo 150 mladých športovcov s rôznym zdravotným postihnutím. „Tak, napríklad, vlani tam bolo z Českej republiky takmer celé paralympijské družstvo,“ poznamenal Ondrej Lupták. V Čechách je však aj príprava telesne postihnutých športovcov na podstatne vyššej a profesionálnejšej úrovni ako u nás. „Rozprával som sa o nej s českým trénerom a ten mi povedal, že ich športovci trénujú každý deň,“ dodal telocvikár. U nás na to nie sú priestory a ani financie. Hlavne, keď sa jedná o žiakov z učilišťa. „Našťastie sme vlani vstúpili do asociácie, ktorá združuje zdravotne postihnutých športovcov, a tak si môžeme dovoliť trochu viac. Napríklad, ísť na Istropolitana Indoor na dva dni,“ povzdychol si Jarkov tréner i učiteľ v jednej osobe.
„Ja vlastne ani nejako špeciálne netrénujem. Pri futbale sa nabehám dosť, akurát v piatok chodievame s chalanmi zo školy a s naším učiteľom hrávať futbal na SOU energetické. A to je pre mňa zároveň tréning na futbal i na beh,“ priznal sa Jarko. V škole patrí medzi obľúbených žiakov. Spolužiaci i pedagógovia ho poznajú aj ako organizátora rôznych podujatí a veľkého zabávača. Už asi tri roky je členom literárneho krúžku, ktorý sa stará aj o spoločenské a kultúrne aktivity na škole. A práve na nich býva Jarko Oravec moderátorom. Ide mu to vraj vynikajúco. „A okrem toho je aj vynikajúcim žiakom. Máme z neho radosť,“ doplnila poslednú informáciu učiteľka Oľga Lenková.
