Chýbala mu však prax, skúsenosti, preto musel najskôr voziť po našej republike mlieko, kyslíkové bomby, či nábytok pri sťahovaní. Šťastie sa na neho usmialo už po troch rokoch. Spolu s ďalšími kolegami ho vybrali do jazykového kurzu a v roku 1982 začal jazdiť s nákladmi do nemecky hovoriacich krajín. Byť „tirákom“ bol v tom čase medzi vodičmi pojem.
Ako si spomínate na svoje prvé pracovné cesty do zahraničia?
Moja prvá cesta viedla do Holandska. Viezol som drevené hranoly a bol som „vyvalený ako ešus.“ Treba povedať, že šoférovanie bolo v tom čase podstatne nepohodlnejšie. Začínal som v Liazkach a tie boli pomalé, hlučné, poruchové. Postupne sme dostávali čoraz lepšie vozy, s pérovaním, výkonnejším kúrením, klimatizáciou, odhlučnením, chladničkou, takže aj pohodlie sa zlepšilo. V tých lepších typoch kamiónu sa môže vodič aj postaviť a poprechádzať. Dlhým sedením za volantom totiž trpí chrbát, krk i kolená. Vodič väčšinou v kamióne aj spáva, jedáva a sprchuje sa len na benzínových pumpách. Preč z domu sme bývali 5 – 6 dní a niekedy aj šesť týždňov, keď sme vozili tovar medzi Nemeckom, Francúzskom, Španielskom a Talianskom. Cesty v niektorých krajinách boli katastrofálne. Najlepšie asfaltky mali vo Švédsku, Holandsku a, pravdaže, vo vtedajšom Západnom Nemecku. Najhoršie sa jazdilo po Poľsku a Ukrajine.
Zažili ste za volantom aj nejakú vážnejšiu dopravnú nehodu?
Len zopár defektov na kolesách. Mal som šťastie, nemal som žiadnu väčšiu haváriu, ani poruchu, ale tých havárií a tých krížov popri cestách, čo som videl, z toho niekedy človeku behal mráz po chrbte. Kamión je dlhý aj 18 metrov, naložený váži až 40 ton. Môže ísť aj 90 km/hod, takže je to hotová delová guľa. To si niekedy neuvedomujú chodci a vodiči osobných áut a potom treba brzdiť aj očami. Pohľad na kamión prevrátený naboku, s drahým nákladom rozsypaným okolo, vyvolá veľmi nepríjemný dojem. Vozil som pod plachtou alebo mraziakom ložiská, toaletný papier, hliník, tropické ovocie, zrenovovaný historický nábytok a bol som zodpovedný nielen za prepravu, ale i za správne uloženie a prebratie nákladu. Preto bolo nutné vykonávať na voze dostatočnú údržbu a nič nepodceňovať. Kamionista je totiž neustále tlačený časom – sleduje, kedy musí náklad vyložiť a koľko ešte môže šoférovať. Prv to také prísne nebolo, dnes už policajti kontrolujú tafografové krúžky aj sedem dní dozadu. Z nich zistia, kedy mal vodič prestávku, či odpočinok. Bezpečnosť je prvoradá. Ja som raz dostal na diaľnici pri Brne mikrospánok a zobudil ma len zvuk rigolu pri ceste. Bolo to pre mňa varovanie a odvtedy som si dával obrovský pozor. Na kamiónistov číha nebezpečie aj zo strany zlodejov, s tým som sa však, našťastie, nestretol.
Privítali ste vstup Slovenska do Európskej únie?
My – vodiči kamiónov sme si vydýchli, lebo odpadli zdĺhavé kontroly na hraniciach. Veď po rozdelení Československa nám jedny hranice pribudli. Keď som začínal, čakali sme na hraniciach najviac pol hodiny. Colníci boli aj vtedy prísni, ale v tom čase ešte nejazdilo toľko áut a navyše sme sa všetci poznali, takže nebolo také šikanovanie. Postupne boli stále prísnejšie predpisy, stále plnšie cesty a nastali dlhočízne rady. Keď sme potom čakali na hraniciach len tri dni, to bolo ešte dobré. Cez víkendy kamióny u nás už jazdiť nesmú, tak som častokrát „tvrdol“ na Makove dva dni a to som bol iba 42 kilometrov od domu. Na ruských hraniciach som stával aj tri dni a celý čas bolo treba posúvať sa v kolóne. Ešteže sme vtedy chodili dvaja.
Jazdilo sa vám lepšie samému alebo so spolujazdcom?
Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Dvom bolo veselšie a sám som si mohol zase lepšie zorganizovať cestu. Brával som sem – tam aj stopárov, ale to bolo dosť riskantné, lebo sme mali pri sebe vždy aj peniaze. Niektorí vodiči so sebou zvyknú vziať aj rodinných príslušníkov, známych, ale moju manželku som na to nahovoril len raz. Po týždni sa vrátila domov celá dolámaná a viac som ju už na cesty nedostal.
Ako sa vám jazdilo po anglických cestách?
Do Anglicka nás preplavovali trajektom a keď sme vystúpili, všade boli upozornenia - Jazdíme vľavo! Čiže z nášho pohľadu naopak. Tam som si musel o to viac dávať pozor, pretože na kruhový objazd sa vychádza opačne a na diaľnicu vchádzate akoby do protismeru. Domáci vodiči to však poznajú a na cudzincov si dávajú ohromný pozor. Ale aj tak som pri odbočovaní niekedy prešiel s návesom po chodníku, nemal som ten správny odhad. Trvá to dlhšie, kým sa človek preorientuje.
V ktorej krajine sa vám najviac páčilo?
Prenádherná krajina je Švédsko, potom je krásne, čisté, upravené aj Holandsko a veľmi rád som chodil do Talianska, kde boli srdeční a temperamentní ľudia. Spoza volantu sa nedalo príliš obzerať po okolí a zvyčajne sme mali málo času na túlanie sa po pamätihodnostiach, no niekedy sme zastavili, aby sme si mohli rozhýbať nohy. Navštívil som tak šikmú vežu v Pise, stál som pod Eiffelovkou v Paríži, zaplával som si v moriach v Grécku, Taliansku, vyskúšal mnohé netradičné jedlá. Bol som vo všetkých európskych krajinách okrem troch a videl som veľké bohatstvo i neskutočnú biedu. Keď som bol v roku 1982 v Rusku, kúsok od Černobyľu, aby som si mohol zatelefonovať domov, musel som dostať „bumašku“ – povolenie. Pekné spomienky mi však zostali z cesty do Iraku. Prvý raz som tam bol v roku 1983. Do Bagdadu to bolo asi 4400 kilometrov a vrátili sme sa odtiaľ za 42 dní. Viezli sme do Ostravy vrtnú súpravu a museli sme čakať, kým sa vybavia formality. Vtedy sme skoro zomreli od tepla a na sedačke sme museli mať uterák, aby sme sa nepopálili. Hlavná a vedľajšia cesta tam nič neznamená, na semafory nedbajú, po cestách sa prechádzajú somáre, kravy a nedajbože sa tam dostať s niekým do konfliktu, to by mohlo mať zlý koniec. Jazdiť v prachu púšte však bola vtedy medzi šoférmi pýcha, všetci sa odtiaľ vracali s palmovým listom za prednou maskou kabíny. V Iraku som bol potom aj v roku 1986 a jeden taký list som si ešte donedávna odkladal na pamiatku.
Nie je vám za tým povolaním ľúto?
Práca vodiča kamiónu nie je na celý život, i keď niektorí moji rovesníci, s ktorými som začínal, jazdia doteraz. Šoférčina ma bavila, ani tie zárobky neboli najhoršie, ale už stačilo. Keď sa uvoľnilo miesto, šiel som robiť dispečera nákladnej dopravy a dnes predávam autosúčiastky. Trochu banujem za cestou na Arabský polostrov, ktorú nám napokon zrušili, chcel som sa tam veľmi pozrieť. Mohol by som tam ísť, samozrejme, aj súkromne na dovolenku, ale to by sa mi už tak nerátalo.
