V roku 1990 sa stal prorektorom, potom rektorom a v súčasnosti opäť prorektorom Žilinskej univerzity. Absolvoval niekoľko nielen pracovných, ale aj študijných pobytov
v zahraničí a bol aj prezidentom Slovenskej rektorskej konferencie. Hovorí po rusky, nemecky a anglicky. Minulý rok sa stal nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti rozvoja vedy a techniky a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Má členstvo vo viacerých
výboroch v Bruseli a v súčasnosti pripravuje konferenciu o možnostiach
spolupráce v rozvoji všetkých regiónov v Žilinskom kraji.
Profesor Milan Dado.
Napriek tomu, že už roky žijete v Žiline, ste rodákom z Krupiny. Ako si spomínate na detstvo pod Poľanou?
Môj otec pracoval ako železničiar. Kvôli jeho profesii sme sa často sťahovali do železničných staníc v iných mestách. Z Krupiny sme odišli, keď som mal päť rokov. Navštevoval som až tri základné školy v okolí Zvolena, Krupiny a Šiah. Keďže som často menil kolektív priateľov, musel som sa naučiť vychádzať s novými ľuďmi. Noví spolužiaci ma vždy chceli preskúšať, preto som bol nútený hľadať si priateľov. Až neskôr som si uvedomil, že táto škola života mi pomáhala aj v dospelosti. V každom novom kolektíve som sa snažil moje skúsenosti z detstva využiť a vytvárať si perspektívne väzby s ľuďmi.
Nechceli ste kráčať v otcových šľapajach?
Áno, najskôr som chcel pracovať ako rušňovodič na elektrickom rušni, pretože mali dobre finančne ohodnotenie, pracovné podmienky a aj na vojnu išli len na päť mesiacov. Myslel som si, že je prirodzené ísť hneď po ukončení strednej školy pracovať. Moja mama ma prehovorila, aby som išiel na vysokú školu. Rozhodol som sa ísť s mojím spolužiakom do Bratislavy, ale on sa kvôli rodinným problémom nakoniec vzdal štúdia, a tak som sa pridal k spolužiakom odchádzajúcim do Žiliny. Začal som študovať na Strojníckej a elektrotechnickej fakulte v odbore technickej prevádzky telekomunikácii. Po skončení školy som nastúpil na katedru ako asistent, ale moje pôsobenie prerušila povinná vojenská dochádzka.
Čo ste začali robiť po vojenčine?
Ešte dva roky som pracoval na univerzite, ale na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov som už začal robiť krátko v telekomunikáciách. Počas osemdesiatych rokov som sa opäť zamestnal na katedre, ale pracoval som aj na čiastočný úväzok vo výskumnom ústave spojov. Niektorí ľudia z katedry sme tam boli takto zamestnaní a zaoberali sme sa vývojom zariadení pre dohľad nad prevádzkou v telekomunikačných sieťach. Okrem toho som spolupracoval aj s rezortom spojov, v pre tento účel vytvorenom laboratóriu na zosilňovacej stanici. Niekedy sme chodili opravovať po celom Stredoslovenskom kraji telekomunikačné zariadenia. Spoznal som veľa nových ľudí z odboru a veľmi mi to pomohlo v ďalších aktivitách po roku 1989.
Po páde režimu vaša kariéra nabrala závratné tempo...
Od roku 1990 do roku 1996 som sa dostal do vedenia školy a chcel som formulovať základné smery vhodné pre orientáciu školy. V rokoch 1996 až 2002 som bol rektorom školy a od roku 2002 som opäť štyri roky pracoval ako prorektor. Titul kandidát vied som získal ešte v roku 1984. Docentom som sa stal už v roku 1987, ale po roku 1990 nastali určité zmeny, z ktorých vyplynulo, že toto vymenovanie, uskutočňované podľa vtedy platných pravidiel, nezodpovedalo v plnom slova zmysle docentskému titulu. V roku 1995 som sa teda habilitoval a v roku 1997 som bol vymenovaný za profesora.
Ktoré z vašich pracovných a študijných pobytov vás oslovili najviac?
V rokoch 1981 a 1982 som strávil šesť mesiacov na Technickej univerzite vo Viedni. Tento pobyt znamenal pre mňa veľmi veľa. Vtedy som si myslel, že som prišiel do neba. Videl som obrovský rozdiel medzi možnosťami u nás a vo Viedni. Pôsobil som na katedre oznamovacej techniky v prostredí odborníkov zaoberajúcimi sa moderným výskumom. V roku 1990 som strávil pol roka na Kráľovskej technickej univerzite v Štokholme. Prestal som sa na okolie pozerať iba z pohľadu exaktných vied, ale zaujalo ma aj fungovanie a organizácia školy. V roku 1993 som zasa dostal s pomocou Slovenských telekomunikácií príležitosť zúčastniť sa atraktívneho študijno-pracovného pobytu v Kanade, kde sme sa učili princípom biznisu a písali sme podnikateľské plány pre miestne spoločnosti zaoberajúce sa informačnými a komunikačnými technológiami. Spoznávali sme princípy fungovania obchodu, ale aj samotné firmy, pre ktoré sme vypracovávali plány. Možno by sa dal tento pobyt prirovnať k vo svete známemu štúdiu „MBA“ v malom.
Ako dlho tieto pobyty trvali?
Vo Viedni a vo Švédsku som bol po pol roku a v Kanade dva mesiace. Medzitým som absolvoval aj veľa menších pobytov, ale tieto dlhodobejšie pokladám pre mňa za veľmi dôležité.
Minulý rok ste získali Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja vedy a techniky a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Kto vás navrhol na túto nomináciu?
V tomto prípade návrh vypracovala vláda Slovenskej republiky v máji 2006. Podklady a potrebné materiály k návrhu pochádzajú z univerzity a predpokladám, že v roku 2006 ma navrhol pán rektor Žilinskej univerzity. Ale nezaujímal som sa o to podrobnejšie, pretože som si nemyslel, že moje ocenenie bolo až také opodstatnené. Presné informácie som sa dozvedel, až keď sa týmto návrhom zaoberala vláda a keď som dostal pozvánku na Bratislavský hrad na miesto odovzdávania ocenení.
Ako ste sa cítili po získaní ocenenia?
Bol to pre mňa medzník, ocenenie za vykonanú prácu a stimul, aby moje ďalšie aktivity neboli horšie ako ostatné v minulosti. Pre mňa to bol akýsi symbol zodpovednosti.
Na konci roka ste získali ďalšie ocenenie dobrovoľník roka za prácu v Nadácii
21. storočia, kde ste garantom diskusných večerov 100 farieb Žiliny. Ako vnímate svoje účinkovanie v nadácii a čím vás obohacuje?
Počas môjho pôsobenia v nadácii som sa stretol s veľkým počtom zaujímavých ľudí, ktorých som predtým nepoznal. Napriek tomu, že už 35 rokov žijem v Žiline, väčšinou sa zdržiavam v akademickom prostredí, odkiaľ sa snažím dostať do reálneho života. Napriek tomu si myslím, že veľa ľudí, ktorých by som mal v Žiline poznať, som nespoznal. Nadácia mi stretnutia s nimi umožnila. Som veľmi rád, že môžem spolupracovať na príprave cyklu 100 farieb Žiliny s Petrom Ničíkom a Milenkou Prekopovou, ktorí sa navzájom dopĺňajú, pretože na jednej strane ponúkajú skvelé nápady a na druhej strane precíznu organizáciu, aby večery spĺňali naše predstavy. Aj v tomto smere som vďačný týmto dvom ľuďom, že som počas práce s nimi našiel takú harmóniu, akú v práci nájdete iba zriedkavo.
Nielenže ste garantom týchto večerov, ale na predposlednom ste boli aj v pozícii hosťa. Išlo o tému Inovačný život Žiliny. V čom sa vy považujete za inovátora?
Veľakrát by som chcel ísť za novými vecami rýchlejšie, ako je zaužívané, čo je možno aj dôvod, prečo sa stretávam v blízkych kolektívoch nie vždy s pochopením. Tam možno vidím jednu moju ambíciu, pretože by som chcel potiahnuť veci trocha inými smermi a cestami. A to je asi všetko o mojom inovačnom myslení. Poznám veľa ľudí, ktorí svoje inovačné myšlienky doťahujú do konca. Niekedy som aj ja prišiel s myšlienkou, ktorá sa niekoľko rokov odkladala a iní ľudia ju dokázali zrealizovať. Niekedy mám pocit, že som človekom, ktorý stojí na skokanskom mostíku a musí skočiť prvý skok a keď sú už naznačené stopy a smery, tak potom sa ide po týchto stopách. Ale to si možno iba priveľa namýšľam.
V súčasnosti sa podieľate na projekte, ktorý súvisí s inováciami a podieľa sa na ňom aj Vedecko-technologický park v Žiline. Ako by ste nám priblížili myšlienku blížiacej sa konferencie?
Od júna roku 2005 riešime na univerzite pre Vyšší územný celok v Žiline projekt šiesteho rámcového programu pre vedu a výskum Európskej únie. Volá sa Regionálna inovačná stratégia - žilinská inovačná politika. Túto výzvu iniciovala Európska komisia, pretože Európa má resty v konkurencieschopnosti voči USA alebo niektorým krajinám Ďalekého východu. Aj preto Európa hľadá cesty, ako z mobilizovať svoje sily. Na druhej strane, Európu tvoria regióny, ktoré by mali byť konkurencieschopné, a preto aj komisia prišla s výzvou, zadávať projekty pre regióny Európy, aby mohli robiť niečo inovatívnejšie. Začali sme pracovať v roku 2005, ale niektoré vyspelé regióny sa touto problematikou zaoberajú už desať alebo dvanásť rokov. Nakoniec sme si vybrali partnerov z regiónu Dolného Rakúska a Sondermanland zo Švédska. Dolnorakúsky región bol zaradený medzi dvadsaťpäť regiónov s najväčším inovačným rastom v Európe. Takže dokázali urobiť v krátkom čase veľa v oblasti kultúry, vzdelávania, priemyslu, služieb a spoločenského života. Aj preto je zaradený medzi najvyspelejšie regióny v Európe. Obidva regióny sme si vybrali za partnerov, aby nám s týmto projektom pomohli.
Hovoríte, že riešenie tohto projektu je aktuálne už v tomto roku? Máte už aj nejaké konkrétne výstupy, poznatky alebo zistenia?
Máme rozsiahly materiál Regionálnej inovačnej stratégie, ktorý má viacero verzií. Najkratšia má 18 strán. Sú tam popísané aktivity využívané pri hľadaní inovačnej stratégie. Jednou z našich iniciatív je veľká regionálna konferencia, ktorá by sa mala uskutočniť v apríli tohto roku na tému inovačný rozvoj regiónu. Pri tejto príležitosti by sme veľmi radi spojili ľudí, ktorí na ministerstvách rozhodujú, kam smerujú štrukturálne fondy pre rozvoj Slovenskej republiky a radi by sme na toto stretnutie pozvali ľudí pracujúcich v biznise, ktorí vytvárajú nové produkty, ľudí z oblasti vzdelávania a z regionálnej a miestnej rozhodovacej sféry. Chceme, aby konferencia bola založená na stretnutí inštitúcií symbolizujúcich vládu, priemysel, služby a vzdelávacie inštitúcie spoločne s výskumom a vývojom. Hlavným mottom celej konferencie má byť, aby sme sa viac zomkli a dokázali vytvárať projekty na získavanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov. Z nich pôjde veľa prostriedkov do regiónov, miest a vzdelávacích inštitúcií. Môžeme urobiť aj veľa chýb, ak tieto projekty nebudú nasmerované k ekonomickému rastu a prosperite prostredia, kde sú prostriedky smerované. Toto je cieľom nielen konferencie, ale aj projektu. Chceme osloviť ľudí. Tiež je dôležité nasmerovanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov tam, kde najefektívnejšie pomôžu rozvoju. Vediem tento projekt Žilinskej inovačnej politiky a spolupracujem nielen s mladými ľuďmi, ale aj so skúsenejšími profesormi zo Žilinskej univerzity a expertmi z regionálnej samosprávy a biznisu.
V súčasnosti ste prezidentom žilinského Rotary clubu. Odkedy v ňom pôsobíte a aký je význam členstva v podobných organizáciách?
Patril som medzi prvých členov Rotary clubu v Žiline, ktorý sa začal formovať v rokoch 1993 až 1994 a v tomto období som ho začal navštevovať. Oficiálne sa stal klubom v roku 1996. Členom Rotary clubu som sa stal, lebo mi v ňom ponúkli členstvo ľudia, ktorých si vážim. Stretol som tam ďalších kolegov a priateľov. Na Rotary oceňujem fakt, že ide o obrovskú celosvetovú sieť s veľkým počtom klubov, ak sa nemýlim, malo by ich byť okolo 30 000 s 1,2 miliónmi mužov a žien. Je to sieť, ktorá spája ľudí a slúži spoločnosti. V žilinskom Rotary patria medzi najdôležitejšie aktivity, ktorými podporujeme niektoré neziskové iniciatívy, akou je napríklad Stružielka na Kysuciach alebo žilinská Jašidielňa, kde podporujeme starostlivosť o hendikepované deti. Prednedávnom sme začali podporovať aj autistov.
