Trasa náročná najmä cez zimu. Práve kopy snehu a náročnosť nás lákali k tomu, že sme túto trasu postupne absolvovali takmer každú nedeľu. Aká je to prechádzka? Najskôr si treba uvedomiť, že ak ju chcete absolvovať ešte
za denného svetla, musíte sa na ňu vydať už za tmy. Teda nastúpiť o piatej hodine v Žiline do osobného vlaku, do ktorého nastúpia v Strečne ďalší záujemcovia o turistiku. Treba však priznať, že väčšinou tu nastupoval Jožo sám. „No kde ich máš,“ bola moja prvá otázka, keď si prisadol ku mne vo vlaku. „Ale nech idú, vieš kde, celý týždeň som ich presviedčal a vidíš, koľko ich prišlo.“ Je pravda, že párkrát sa stalo, že sa mu podarilo presvedčiť jedného-dvoch a cesta bola veselšia. Nie však vždy. Vlak je vo Vrútkach zo Strečna za pár minút. Tu však stojí desať minút, tak sme čas využili na obzretie staničného bufetu a už sme utekali do vlaku, ktorý nás doviezol o stanicu ďalej, na Vrútky nákladná stanica. Zo stanice sme už šliapali cez lávku ponad Váh do Turčianskych Kľačian. V nasledujúcich rokoch však zastávku na tejto stanici zrušili. Možno preto, že na nej tak zavčasu nikto nikdy, okrem nás, nevystupoval. Preto sme museli z Vrútok chodiť autobusom MHD. Tu už doňho nastúpilo viac turistov z Martina a okolia. Tých bolo vždy dosť. Neviem prečo, no v Turci ľudia majú akosi lepší vzťah k prírode ako ľudia zo žilinskej kotliny. Mrzne a je ešte tma. Z dvorov na nás štekajú ospalé psy. Sneh pod nohami vŕzga, o chvíľu opúšťame dedinu, čaká nás prudké stúpanie na chatu pod Magurou. Je jasné, že sa k nej dá dostať miernym stúpaním po ceste, no chodí po nej málokto. Počas výstupu musíme prekonať takmer šesťstometrový výškový rozdiel. Začíname sa potiť. Rozdýchavanie trvá rôzne dlho. Na prvom prechode cez cestu nasleduje technologická prestávka. Odlievame a nalievame do seba tekutiny. Vychádzame z lesa na svah popod lyžiarsky vlek. Rozjasnilo sa. Do tváre nám zasvietili prvé slnečné lúče práve vychádzajúceho slnka, ktoré sa vyhuplo na oblohu spoza kopcov Veľkej Fatry. Údolie Turca sa kúpe v hustej hmle. Z nej trčia len vrcholky vzdialených okolitých kopcov. Je čas pokochať sa pohľadom na túto krásu. Vidíme vrcholky Tatier, Veľkej Fatry, Kremnických vrchov a Lúčanskej Malej Fatry. Treba však priznať, že takýto pohľad sa nám naskytol možno dva až trikrát za zimu. Stojí však za ten pot a námahu. Z obdivovania nás vyrušili „bežci“. To sú turisti, ktorí tiež šliapu na chatu, no bojujú s časom. Ich snahou je byť lepší aspoň o pár sekúnd, ako to bolo minulý týždeň. Musíme však ísť, lebo by nebolo dobré, keby nás mali obehnúť aj tí, čo sa vydali na túru druhým autobusom. Ťažko by sme to rozdýchavali. Šliapeme. Košele sú premočené a spod čiapky sa tlačí na tvár pot. Je osem hodín a konečne sme v chate. V kozube je už oheň. Najlepšie miesto pri ňom je prázdne, hoci sa tam už bežci nadájajú čajom. Za stôl pri kozube si nikto nesadá. Patrí Strečňanom, čiže nám. Prečo? Platí to odvtedy, ako chatu prevzal nový majiteľ a my zo Strečna sme vyšliapali na chatu vždy prví. To bolo v časoch, keď vlak stával vo Vrútkach na nákladnej stanici, a tak sme pred Martinčanmi,chodiacimi autobusom, mali vždy náskok polhodinu.
