Učiteľské povolanie si však vyskúšal len počas štúdia. Neskôr na Policajnej akadémii v Bratislave absolvoval doktorandský program vo vednom odbore Policajný manažment, sociológia, psychológia a etika. Je ženatý, jeho manželka Soňa je na materskej dovolenke, má dve dcérky Emu (5) a Elu (3).
Prednedávnom sa vrátil z medzinárodnej misie v Jordánsku, kde robil inštruktora budúcim irackým policajtom.
Ako sa z moderátora rádia stal policajt?
Veľmi jednoducho. Na vojne som bol v umeleckom súbore zaradený ako herec, moderoval som rôzne vojenské programy. Keď som sa vrátil, mal som dve možnosti. Skúsiť to v nejakom médiu alebo začať niekde inde. Vtedy vznikali krajské riaditeľstvá policajného zboru a prišla ponuka robiť policajného hovorcu v Žiline. Povedal som si, že na pol roka to skúsim. Ostal som tam sedem?
Čo vám dali tie roky?
To boli najkrajšie roky, lebo som robil to, čo ma zaujímalo. Preto som sa dal aj na doktorandské štúdium, ktoré som ukončil prácou Efektívnosť sociálnej komunikácie policajného hovorcu. Robil som robotu, ktorá ma zaujímala a zároveň som to aj študoval. A zistil som, že skúsenosť, akú som mal pri komunikácii s médiami, tak to normálne fungovalo aj v teórii. Bolo to o ľuďoch pre ľudí.
Prečo ste z postu hovorcu odišli?
Mal som taký ďaleký sen, robiť policajného pridelenca v zahraničí. Keď som sa chcel uchádzať o tento post, jednou z podmienok bolo mať prax na úseku justičnej a kriminálnej polície. Preto som na konci roku 2003 prešiel na odbor kriminálnej polície a v roku 2004 som už bol na Úrade justičnej a kriminálnej polície v Žiline. V januári 2006 som odišiel do Jordánska.
Tam ste robili medzinárodného inštruktora pre nových irackých policajtov.
Pôsobil som v najväčšom medzinárodnom policajnom výcvikovom centre na svete. Naraz tam bolo viac ako 3,5-tisíc kadetov, okolo 360 medzinárodných inštruktorov zo 16 krajín sveta, plus ďalších 2-tisíc zamestnancov, ktorí mali na starosti chod tohto centra. Bol som tam dohromady 10 mesiacov.
Základ tohto centra vybudovali na púšti v Jordánsku za dva mesiace v roku 2003. V čase, keď som odtiaľ odchádzal, malo už viac ako 43-tisíc absolventov. Zo strany Iraku je o výcvik veľký záujem. Som presvedčený, že už nikdy nebude na svete taká potreba, aby niekde potrebovali za mesiac 1 500 nových policajtov. Musím ešte podotknúť, že zo spomínaného počtu absolventov je už 40 percent niekde mimo. Alebo sa stali terčami teroristického útoku a sú mŕtvi alebo prešli na druhú stranu. Prípadne predali zbrane a niekde sa „vyparili“.
Aké ste mali podmienky?
Niektorí inštruktori boli ubytovaní v Kráľovskej policajnej akadémii v Ammáne, mali sme autá a každý deň sme do výcvikového centra dochádzali. Bolo to asi 50 km a podstatne tá cesta tam aj späť bola najnebezpečnejšia. Často sme museli meniť trasy, uniformy boli vylúčené. V centre boli veľmi prísne bezpečnostné opatrenia, tam to už bolo v pohode. Či sa to už týkalo inštruktorov alebo zamestnancov. Osobné prehliadky, prehliadky áut boli súčasťou každodenného rituálu. Dorozumievací jazyk angličtina, do arabčiny to tlmočili arabskí tlmočníci. Okrem mňa tam boli zo Slovenska ešte traja inštruktori.
Ako to prežívala vaša rodina?
Ťažko a statočne. Manželka bola sama na dve dcéry, ale musím povedať, že to zvládla veľmi dobre. Našťastie internet je nádherná vec, a tak sme mohli byť v kontakte každý deň. Keď som prišiel domov, deti sa viac tešili zo mňa ako z darčekov.
Doma však dlho nepobudnete.
Už tento týždeň začínam v Bratislave 2-mesačnú predvýjazdovú prípravu na prácu policajného pridelenca. To bude v pohode, budem chodiť na týždňovky. Ak sa nič mimoriadne nestane, v októbri potom odídem ako policajný pridelenec na tri roky aj s rodinou do chorvátskeho Záhrebu.
