Margita, Anna a František sú súrodenci. Majú ešte ďalších päť, ale práve títo traja sú už niekoľko rokov starostami obcí, v ktorých žijú.
Margita Šplháková v Povine, Anna Bieliková v Ďurčinej a František Maňák v Konskej.
Odkedy ste vo funkciách starostov?
MARGITA: Ja som starostkou najdlhšie. V roku 1986 som začala pracovať ako tajomníčka Miestneho národného výboru (MsNV) v Povinej. Keď vtedajší predseda odchádzal do dôchodku, prišiel za mnou, či by som to nezobrala. Povedala som áno a odvtedy som tam. Funkcionárčiť som začala ako 25-ročná.
FRANTIŠEK: Ja som bol ešte za bývalého režimu poslancom Mestského národného výboru (MNV) v Rajeckých Tepliciach. Keď došlo k zmene, ľudia podporovali tých, ktorí boli iniciatívni a nahovorili ma, aby som kandidoval na starostu. Súhlasil som, zvolili ma a dodnes som tam.
ANNA: Ja som zasa zastupovala mojich spoluobčanov na MNV v Rajci. Keď začali vznikať obecné úrady a Ďurčiná sa osamostatnila od Rajca, mala som kandidovať na starostku, ale akosi som na to nenašla odvahu. Starosta, ktorého vtedy zvolili, to po troch mesiacoch vzdal. Ja som bola jeho zástupkyňou. Zo všetkých poslancov som vo voľbách dostala najviac hlasov, tak ma nahovorili, aby som to predsa skúsila. A vyšlo to. Starostkou v Ďurčinej som skoro šestnásť rokov.
Ako vyzerajú vaše rodinné stretnutia? Zvrtne sa to vždy aj na samosprávne problémy?
FRANTIŠEK: Vždy sa dostaneme aj k samospráve. Veď problémy v dedinách sú v podstate rovnaké. A v trojici sa nám všetko akosi lepšie rieši. Ostatní súrodenci majú pre nás pochopenie a neodchádzajú. Niektorí z nich tiež robia vo verejných funkciách, takže to chápu. Poznajú celoslovenské problémy a vedia nám poradiť, prípadne nám povedia svoj názor a my si ho potom „rozmeníme na drobné.“ Z toho vždy vyjde nejaký záver, s ktorým končíme a opäť sa venujeme rodine.
Dokážete sa aj vzájomne inšpirovať?
ANNA: Stáva sa to veľakrát. Ja využívam aj brata Tonka, ktorý je právnikom. Keď nechcem míňať obecné financie na právne rady, zavolám mu a okrem rodinných vecí, si od neho vypýtam aj radu, ako mám postupovať v niektorých veciach. Myslím si, že v tomto nemáme medzi sebou žiadne problémy. Rodinná spolupráca dobre funguje a človek je rád, že sa môže obrátiť na niekoho, komu stopercentne verí.
MARGITA: Samozrejme. Vždy,
keď sa stretneme, sú naše prvé otázky: Ako sa máš? Čo teraz robíš? Kde si zohnal peniaze? Ako ide robota? To sú naše najčastejšie témy. Už sa ani nepýtame, že ako ti zdravie slúži, ale ako ti ide robota.
Čo teraz v obciach robíte?
ANNA: Ja sa chystám regulovať potok.
FRANTIŠEK: Ja som už potok reguloval. Tie najproblematickejšie úseky mám už za sebou. To sa robilo ešte v minulom volebnom období. Chvála Bohu nás veľké povodne obchádzajú. Nám už teraz neuškodí žiadna veľká voda.
MARGITA: Každý z nás má v obci iný problém, ktorý nás tlačí. Ja som dokončila dom smútku, ktorý Anka i Ferko už mali, všetci traja sme opravovali miestne komunikácie. Ja som musela robiť aj nové rozvody vody, staré potrubia mali viac ako 40 rokov a boli úplne rozsypané. Doriešilo sa aj zásobovanie pitnou vodou. Moje problémy sú trochu odlišné od ich. Ale potok regulujeme aj my. Pre nás je však teraz prioritou škola. Robíme projekty na eurofondy na výmenu okien a zateplenie, potrebujeme novú strechu na kultúrny dom.
ANNA: Mňa čaká kanalizácia, na jej výstavbu je už vydané stavebné povolenie a podľa stavebného zákona musíme začať do dvoch rokov. Kvôli tomu sme ani nedokončili opravu miestnych komunikácií. Zhodli sme sa na obecnom zastupiteľstve, že by to boli zbytočné investície.
Plány troch starostov – súrodencov sú veľké. Keď sa o nich rozrozprávali za naším redakčným stolom, bolo to ako na seminári o samospráve. Akurát diskusia bola uvoľnenejšia, pretože ju často dopĺňal smiech. Aj po tohtoročných komunálnych voľbách ich občania Ďurčiny, Konskej a Povinnej potvrdili vo funkciách. Z čoho mali aj pred nami neskrývanú radosť. Okrem znovuzvolenia sa však tešia aj z blížiacich sa Vianoc. Opäť si nájdu trochu času pre seba, stretnú sa so svojimi najbližšími.
