Ak pri návšteve Predmiera začujete slová a nápev tejto piesne, môžete si byť istí, že niekde nablízku skúša alebo koncertuje 100-ročná Predmierčanka. A pieseň Javorinka je jej hymnou. Potvrdili nám to aj jej najmladší členovia. Stretli sme sa s nimi, aby sme sa ich opýtali, prečo si namiesto bicích, gitary, rocku či hip-hopu, vybrali trúbky, klarinety, ľudovky a dychovku. Je ich šesť a sú ešte žiakmi základnej školy. Šiestaci Mário Korbaš a dvojčatá Andrej a Martin Taldovci a deviataci Jozef Marčulinec, Miro Kucka a Štefan Lukáč. Každý z nich má v Predmierčanke niekoho z rodiny. Ostatným hrajú v dychovke otcovia alebo tam pôsobili ich dedovia.
DYCHOVKU MAJÚ V KRVI
„Ja a Miro chodíme od tretej triedy do ZUŠ v Bytči, ostatní sa učia v dychovke. Mňa na to nahovoril otec a myslím, že ostatných chalanov tiež,“ porozprával nám Štefan. Ani jednému z nich nie je ľúto, že nehrajú, napríklad na gitaru. „Ani by nás to nenapadlo. Nám sa páči naša muzika,“ presviedčali nás dvojčatá Andrej a Martin a ostatní im prikyvovali. Ani nemajú pocit, že by sa im spolužiaci vysmievali. „A keď aj hej, nám je to jedno. Možno nám skôr niekedy aj závidia,“ myslí si Mário. Hlavne vtedy, keď sa kvôli dychovke ulejú z vyučovania. Ale to je len jedna malá výhoda.
DYCHOVKA JE REHOĽA
Aj dychovka, tak ako každý poriadny kumšt, je tvrdá rehoľa. Skúšky mávajú chlapci dvakrát do týždňa, pred vystúpením aj častejšie. A okrem toho musia cvičiť aj doma. „Nikto nám nepredpisuje, koľko máme cvičiť, ale na skúške sa to pozná, že sme sa trochu ulievali,“ priznávajú otvorene všetci. „Náš kapelník je dobrý chlap, ale niekedy prísny. Hlavne, keď hráme falošne. Ale je to aj náš kamarát, chodievame občas spolu na kofolu,“ dozvedeli sme sa od Jozefa. Spolu s ostatnými sa aj on pripravuje na polnočnú omšu, kde bude Predmierčanka hrať vianočné pesničky. Pre malých muzikantov je to udalosť, že mohli hrať na polnočnej svätej omši.
SLOVO KAPELNÍKA
„Toto je naša najmladšia generácia. Dychovku dopĺňame tak každé štyri či päť rokov, podľa toho ako odchádzajú starí muzikanti. Z generácie, ktorá prišla pred desiatimi rokmi, ostali len traja,“ skonštatoval kapelník Predmierčanky Anton Bajza. Práve on učí malých muzikantov ovládať hudobné nástroje. Na otázku, či je pripravený odovzdať kapelnícku paličku jeho synovi Petrovi, ktorý tiež hrá, odpovedal: „Neviem, o tom musí rozhodnúť kapela. Ale veľmi by som si to prial. Peter je vynikajúci muzikant,“ necháva všetko na rozhodnutie ostatných muzikantov kapelník. Bajzovci sa však v dychovke nestratia. Nádejným talentom je totiž aj Antonom vnuk Mário.
