Potrebujeme vieru v harmonickú budúcnosť

Párnického. Je ženatý, má dvoch synov. Stretli sme sa s ním na krste knihy Pestrofarebné rozprávky jeho konškoláka Petra Paďoura.

Ste uznávaným tvorcom filmov pre dospelých. Prečo zrazu detská kniha?
Dobrá detská kniha dáva dieťaťu šancu aspoň trochu pochopiť svet. Mark Twain, Jules Verne, Astrid Lingrenová, Lewis Carroll, Ľudmila Podjavorinská, Hana Ponická, Dušan Dušek, Peter Glocko, Daniel Hevier svojimi príbehmi pomáhajú deťom rozlišovať, čo je v živote dôležité a čo nie. Čo je dobré a čo je zlé. Ich knihy s porozumením, hravosťou i humorom uľahčujú deťom chápanie medziľudských vzťahov i etických noriem. Psychológ Bruno Bettelheim vo svojej práci za Tajomstvom rozprávok hovorí, že rozprávka by nemala dieťaťu svet idealizovať a ukrývať jeho problematické stránky. Vždy by však mala dieťaťu dať vieru v budúcnosť, pretože bez nej nemá silu vyrastať s pocitom sebaúcty a sebadôvery. Myslím, že aj preto sa ku knihám nášho detstva radi vraciame a čítame ich znovu so svojimi deťmi. Potrebujme tú vieru v harmonickú budúcnosť.
Vráťte sa na chvíľu do mesta vašej mladosti. Vie sa o vás, že ste začínali v divadle malých javiskových konvergencií (MAJAK) na Hlinách. Aké to bolo?
MAJAK bolo miesto, kde sa vtedy stretávalo zopár mladých ľudí s rozličnými záujmami a pomerne nezávislými názormi. Muzikanti zo skupiny Satori, divadelníci, študenti so záujmom o literatúru – hlavne o poéziu. Chodili tam aj baletky, ktoré sa vtedy volali džezgymnastky. V MAJAKU bola sloboda. Vymieňali sa knihy, hralo sa divadlo, počúvala sa hudba. Z času na čas prišli nejakí hostia z Prahy. Spomínam si, že som tam prvýkrát videl hry českého spisovateľa Ivana Vyskočila. Po predstaveniach s ním boli zaujímavé diskusie. Hovorilo sa o rôznych podobách divadla, o vzťahu divadla a psychológie i o jeho Ne-divadle. Takýto nezávislý priestor bol koncom sedemdesiatych rokov vzácnosť. Vlado Michal, Peter Paďour a ja sme boli nadšení malými javiskovými formami. Čítali sme Voskovca a Wericha, počúvali nahrávky zo Semaforu, platne Vodňanského a Skoumala, záznamy z divadla Járu da Cimrmana. Lasica a Satinský boli zakázaní a v podstate nedostupní. S Vladom a Petrom sme nacvičili kabaret Petrík v krajine hudobnej teórie. Zaujímavé na ňom bolo to, že sme o kabarete, o hudbe ani o teórii nevedeli absolútne nič. Z tohto môjho subjektívneho pohľadu sme v MAJAKU prežili veľmi príjemné roky, počas ktorých sme mali čas premýšľať o svete okolo nás i o sebe samých. Krst knihy Pestrofarebné rozprávky bol preto pre mňa vzácnou udalosťou. Stretol som sa tu s kamarátmi, ktorých som nevidel dvadsaťpäť rokov.
V kultúrnej obci rezonujú aj mená ďalších Šulíkovcov. Vášho otca Antona, známeho herca, ktorý zomrel pred necelými ôsmimi rokmi, vášho brata Antona, rovnako režiséra, ale i ďalších bratov Juraja a Marka. Aké ste mali vzťahy s otcom a ako hodnotíte prácu svojich bratov?
Divadlu a filmu sa v podstate venujeme všetci štyria bratia. Nikto z nás neunikol. Časť detstva sme s otcom prežili v žilinskom a martinskom divadle, časť na filmovačkách. To prostredie nás pohltilo. Otec ani mama nechceli, aby sme sa umeniu venovali profesionálne. Vedeli, že je to veľmi neistá existencia a s odstupom času sa potvrdilo, že mali pravdu. Ale keď sme sa rozhodli, nebránili nám. Otec bol veľkorysý človek a hoci sme na divadlo i film mali rozličné názory, vždy sa nás snažil pochopiť. Veril, že umenie by malo človeku pomáhať žiť, že by nemalo prehlbovať pocit beznádeje a nihilizmu. Myslím, že tento postoj sme si všetci štyria osvojili.
Blíži sa čas vianočný. Zaspomínajte na Vianoce svojho detstva. Ako ich prežívate teraz?
Vianoce sú pre mňa najosobnejší sviatok. V ich tradícii je obsiahnuté mystérium zrodu nového života, nádej i tajomstvo. Dovoľte mi ponechať si to moje tajomstvo Vianoc pre seba.