Článok pokračuje pod video reklamou
Ako ste sa dostali k fotografovaniu?
Už v detstve, počas základnej školy. Môj otec bol vášnivý fotograf až do konca svojho života, a tak fotografovanie bolo v našej rodine tou najprirodzenejšou činnosťou. Ale treba povedať, že naozajstným koníčkom sa mi stalo až na strednej škole. Odvtedy sa mu venujem prakticky nepretržite. Najplodnejšie obdobie som mal ešte za bývalého režimu, vtedy bolo totiž na záľuby oveľa viac času ako dnes. Ale určite to súviselo aj s vekom.
Prezentovali ste svoju prácu na verejnosti?
Mal som niekoľko samostatných výstav v Žiline, Čadci, Kysuckom Novom Meste a prezentácie vybraných fotografií na vernisážach súťaží, ktorých som sa zúčastnil. Prvýkrát to bolo v roku 1969 v Bratislave a v porote vtedy sedel aj slávny fotoreportér Laco Bielik. Rád spomínam na víťazstvo v reportážnej fotografii v rámci súťaže AMFO za seriál z kancelárskeho prostredia. Bol to námet na tie časy prinajmenšom netypický, popri reportážach, na ktorých sa vyskytovali iba rôzne kategórie manuálne pracujúcich. O to viac som bol prekvapený, keď som uspel.
Ktoré obdobie hodnotíte ako najplodnejšie?
Fotografujem s rôznou intenzitou nepretržite od strednej školy. Počas vysokoškolského štúdia sa žiadna akcia či výlet nezaobišla bez fotoaparátu. Najintenzívnejšie som fotil, keď som sa oženil. Za najplodnejšie obdobie po stránke kvantity ako aj kvality, ak ju možno merať počtom výstav a ocenení, považujem osemdesiate roky. Po revolúcii, nastal útlm. Časy sa zmenili, mal som veľa práce. Pred pár rokmi som objavil digitálnu fotografiu, ktorá ma veľmi zaujala. A keďže pracujem s počítačom, oceňujem jej prednosti v tomto smere. Teda okamžitý výsledok, bezproblémovú archiváciu a hlavne možnosti konečnej úpravy fotografií.
Ktorá téma je vaša najobľúbenejšia?
Najradšej som vždy fotografoval krajinu a portrét. Nevyhýbal som sa však ani živej fotografii. Veľmi rád a veľa som fotografoval svoje deti, pričom som sa to snažil robiť tak, aby tie fotky niečo povedali aj ľuďom mimo rodiny. Aby to neboli len tie typické zábery detí nastrojených pri torte. Podľa môjho názoru aj tento druh fotografie sa dá robiť tak, aby sa naň dalo pozerať.
Vy a vaše fotoaparáty...
Bolo ich viacero. Začínal som s Ľubiteľom, potom to bol Zenit a nejaké Praktiky. Mojím prvým japonským fotoaparátom bola Fujica, neskôr Canon a Nikon. Všetko na kinofilm. Krajinu som fotografoval Pentacon-sixom a neskôr Mamiyou. Prvý digitálny fotoaparát, ktorý mi kúpil syn pred štyrmi rokmi v USA, sa mi podarilo prednedávnom definitívne zodrať. Pokazil sa mi zoomovací prstenec na objektíve. Funguje už len s pevným ohniskom, a tak sa práve obzerám po niečom novšom.
Ktorú fotografiu považujete za svoju najhodnotnejšiu?
Môžem povedať úplne jednoznačne. Sú to portréty Dominika Tatarku z roku 1975. Bol to mamin ujo a pri jednej jeho návšteve u nás som ho požiadal, či ho môžem fotografovať. Niektoré z týchto fotografií sa nachádzajú i v jeho pamätnej izbe v rodnej obci Plevníku. Pri odhaľovaní jeho busty sa vtedy zúčastnil aj prezident Václav Havel, ktorému som mal možnosť niekoľko z týchto portrétov venovať. K týmto fotografiám mám osobitný vzťah, a preto sú pre mňa najcennejšie. Ale inak v každom období boli nejaké, ktoré som mal rád.
Vaše úspechy? Pripravujete nejakú výstavu?
Úspechy, už som to spomínal. Súviseli s obdobím, keď som sa fotografovaniu venoval najintenzívnejšie. A to bolo ešte za minulého režimu. Moje fotografovanie po revolúcii a hlavne v poslednom období je už len pre vlastné potešenie, vyslovene do zásuvky. Dnes sú už iné časy. Ale aj tak môžem povedať, že v podstate mi nikdy ani o nič iné nešlo. Len o radosť z fotografovania. Vôbec neuvažujem, že by som mal urobiť výstavu, alebo sa prihlásiť do nejakej súťaže. Kvôli tomu som to nikdy nerobil.
Čo vám teda fotografovanie dáva?
Je to pre mňa druh sebarealizácie. Mám rád výtvarné umenie a fotografia má k nemu veľmi blízko. K fotografovaniu som vždy pristupoval hlavne z vizuálneho hľadiska. Nejaké hlboké výpovede a druhý zmysel som sa nikdy nesnažil hľadať. Línie a tvary boli pre mňa vždy prvoradé. Snažil som sa vytvoriť taký obraz, ktorý pri pohľade naň, vyvolá určité emócie a zaujme aj iných ľudí. Je to veľmi upokojujúce.
Máte radšej čiernobielu alebo farebnú fotografiu?
Každá má niečo do seba, záleží na tom, čo fotografujete a na aký účel. Napríklad portrét mám radšej čiernobiely. Farba tu často pôsobí rušivo až nežiadúco. Keď má byť farebný, potom farebné podanie pleti musí byť dokonalé. Podobne je to pri krajine. Ani si neviem predstaviť farbu, na krajinkách Josefa Sudka. Na druhej strane dokonalé farebné fotografie súčasných krajinárov si ťažko predstaviť čiernobielo. I ja som voľakedy robil krajinu len čiernobielo (čiastočne z nevyhnutnosti) a dnes výlučne vo farbe. Snažím sa však farbu väčšinou redukovať a využívam ju skôr ako doplnok obrazu, nie ako jeho dominantu.
Vaše motto fotografa?
Nemám žiadne špeciálne motto. Vždy som vychádzal z názoru, že nie je veľkým umením urobiť krásnu fotografiu tým, že zobrazím krásny objekt. Či už je to exotická krajina alebo krásna žena. Mojou snahou vždy bolo urobiť zaujímavú a emotívnu fotografiu z prostredia, ktoré ma obklopuje, v ktorom sa dennodenne pohybujem a ktoré zdanlivo nie je ničím zaujímavé. Vždy som bol veľmi spokojný, keď som mal pocit, že sa mi to podarilo.
