Článok pokračuje pod video reklamou
Camus. Rodák zo Žiliny prednáša na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme francúzsku literatúru, knižne aj časopisecky publikuje literárne štúdie. Kedysi sa túlal v jeruzalemských parkoch so Smrekovými básňami pod pazuchou, dnes sa snaží spolu s manželkou Tamarou propagovať slovenskú literatúru v Izraeli, napríklad aj pripravovaným prekladom románu Antona Baláža. Pôsobí ako honorárny konzul SR v Jeruzaleme.
Zo Slovenska ste emigrovali ako dvadsaťročný. Boli ste už predtým v Izraeli?
Počas komunizmu to nešlo. O odchode do Izraela som rozmýšľal už predtým, takže nemôžem vylúčiť, žeby som ho nepodnikol, aj pokiaľ by nedošlo k udalostiam v roku 1968. Pravdou však je, že moje rozhodnutie urýchlili. V čase Pražskej jari boli nakrátko otvorené hranice, čo som ako študent využil na návštevu Paríža. Potom to išlo rýchlo, okupácia, zatvorenie hraníc. A ja som namiesto domov letel opačným smerom a s jedným kufrom.
Existencia v Izraeli pre osamelého emigranta - bolo to pre vás zložité obdobie?
Prvé roky neboli ľahké, ale pre mňa nebol dôvodom na odchod len komunizmus. Chcel som žiť v židovskom štáte. Izrael má navyše vybudovaný funkčný systém pre emigrantov, takže je istý rozdiel oproti iným krajinám. Začal som jazykovým kurzom hebrejčiny, neskôr som pokračoval v štúdiách, uznali mi aj väčšinu semestrov zo slovenskej školy. Problémom bol najmä múr medzi mnou a rodinou na Slovensku. Návšteva bola vylúčená, v listoch som si dovolil písať len o počasí, aké tu máme. Rodičia mi neboli ani na svadbe. Napokon sme sa stretli dosť komplikovaným spôsobom na polceste v Rumunsku. Na Slovensko som sa dostal až po revolúcii. Ale aj keď som tu nebol viac než dvadsať rokov, nebol to taký šok. Obchody či bufety som nachádzal na tých istých miestach, kde boli kedysi. Bolo to vlastne prirodzené pre konzervatívny režim ako komunizmus, fakticky všetko bez zmien tu zakonzervoval.
V Izraeli je zvykom prijať po príchode nové hebrejské meno. Prečo ste to neurobili aj vy?
Táto tendencia prevládala skôr v päťdesiatych rokoch, keď sa Izrael konštituoval ako nový štát a ľudia zvolením nového mena vyjadrovali to, že spravili čiaru za minulosťou, ktorá nebola šťastná a zároveň v tom bol aj symbol, že začínajú odznova. Ja som o zmene mena v tom zmysle nikdy neuvažoval.
Považujete Izrael za štát, ktorý pozerá skôr na minulosť s jej traumatickými bodmi, alebo je to pohľad do budúcnosti?
Židia dlhý čas vôbec nehovorili o holokauste a témach spojených s touto katastrofou. Akoby sa báli či nedokázali čeliť spomienkam. Dokonca sa to prejavovalo aj v literatúre, v ktorej táto téma úplne absentovala. V poslednom čase sa, naopak, začíname pozerať aj na tieto temné body, čo sa prejavuje v knihách mladých autorov, vlastne už detí tých, ktorí holokaust prežili a možno práve odstup im dovoľuje dotýkať sa tejto bolestnej témy. Izrael ako-taký je však moderný štát s vyspelou demokraciou, vybudovanou infraštruktúrou, modernou vedou... Zaujímavosťou je, hoci sa o tom veľmi nevie, že sme štát s najvyšším počtom predaných kníh na osobu, na jarnom knižnom trhu si ľudia kupujú knihy doslova do ruksakov.
Okrem slovenčiny ste k francúzštine a latinčine pridali aj hebrejčinu, v ktorej tiež publikujete...
Hebrejčina sa dlho považovala za mŕtvy jazyk, podobne ako napríklad latinčina. V Izraeli sa dnes používa hovorová forma, takzvaný ivrit, ktorý sa dostal medzi ľudí najmä zásluhou učenca Eliezera Ben Jehudu. Dnes ju používajú milióny ľudí. Obsahuje moderné pojmy pre všetky predmety dneška, takže dávno neplatí definícia satirika Efraima Kishona, že ivrit je jediný materský jazyk, ktorý sa učia matky od svojich detí. Rád hovorím ľuďom, že hebrejčina nemôže byť ťažká, keď má len 22 písmen a nepozná samohlásky. Ovláda ju aj väčšina arabských občanov Izraela.
Považujete život v Izraeli za bezpečný? Pozvali by ste na návštevu priateľa?
Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Izrael je štát obkolesený moslimským svetom a dokladom komplikovaných vzťahov je aj nedávna tragická vojna s Hizballáhom v Libanone. Napriek tomu, že aj inde vo svete nie sú vzťahy medzi štátmi vždy bezproblémové, človek v Európe si len ťažko vie predstaviť, že jeden štát otvorene hovorí o snahe vymazať nás z mapy sveta. To sa môže stať skutočnou hrozbou, pokiaľ Irán bude disponovať atómovou bombou. Treba si tiež uvedomiť, že obraz života do istej miery skresľujú médiá. V Izraeli stále zomiera viac ľudí pri dopravných nehodách, než ako obete bombového útoku.
Situáciu do značnej miery skomplikovali výsledky palestínskych volieb... Ako si vysvetľujete víťazstvo radikálneho Hamasu práve v dobe, keď sa konečne začala formovať idea vzniku palestínskeho štátu?
Na to existujú dva pohľady, jeden z nich je ten, že sa radikalizovalo samotné obyvateľstvo. Na druhú stranu si treba uvedomiť, že počas minulej vlády relatívne umierneného Fatahu bola na palestínskych územiach, najmä v oblasti Gazy, veľmi zlá sociálna situácia a výsledky volieb mohli odraziť túto skutočnosť. Verím, že nejde o ten prvý prípad. Pretože komunikácia s partnerom, ktorý vás ako štát neuznáva, je veľmi zložitá a ďalšie radikalizovanie by mohlo byť osudné.
Aká veľká je komunita ľudí, ktorí do Izraela prišli zo Slovenska?
To je dobrá, ale súčasne veľmi ťažká otázka. Podľa štatistík je to rádovo niekoľko tisíc ľudí. Ale treba si uvedomiť, že v prvých vlnách odchádzali ľudia zo slovenského územia, ktoré bolo vtedy ešte súčasťou Uhorska a táto informácia nikde nefiguruje. Situácia sa tiež líši v rodinách, niekde sa spomienky stratili, inde hovorí po slovensky aj druhá generácia. To je aj náš prípad. S manželkou nám záležalo na tom, aby náš syn komunikoval v slovenčine.
S akými problémami sa ako honorárny konzul najčastejšie stretávate?
Už keď ma oslovili pre túto pozíciu, prijal som ju ako poctu a dôvodom bol aj zámer zviditeľňovať Slovensko, pretože jeho imidž nebol vždy natoľko dobrý ako je dnes. Na konzulát sa obracajú turisti, ktorí mieria na Slovensko, ale funguje to aj opačne, teda poskytujem informácie turistom zo Slovenska, ktorí navštívia Jeruzalem. Nezriedka si spolu spravíme aj prechádzku mestom.
Nie je tak trochu paradoxné, že štát veľký asi ako stredné Slovensko, z ktorého tretinu tvorí púšť a je častým cieľom násilia, nazývajú zasľúbenou zemou?
Izrael vznikol na silnom základe. Predovšetkým je to historické hľadisko, s Jeruzalemom ako centrom našej kultúry. Po storočiach vyhnanstva sme sa vrátili domov. Možno je pravdou, keď sa hovorí, že Izrael bol v biblickej minulosti zelenším kusom zeme než je dnes, v čase celosvetových klimatických zmien. Ale faktom je, že stále je tu veľa krásnych miest a nemusia to byť len historické pamiatky, ale napríklad aj moderné kultúrne štvrte, pláže, atrakcie.
Myslíte si, že život v štáte založenom na náboženskom princípe je iný než v dnešnej pretechnologizovanej Európe?
V Izraeli hrá síce náboženstvo, konkrétne židovstvo, hlavnú, ale nie jedinú úlohu. Kým časť obyvateľstva je hlboko nábožná a venuje sa len viere, iní vnímajú duchovno podobne ako Európania. Izrael netvoria len ortodoxní židia. Ja osobne sa nepovažujem za natoľko hlboko veriaceho, aby som vnímal život len cez židovstvo, ale nie som ani úplný voľnomyšlienkar. Asi je to tým, že my, ľudia, ktorí sme prežili totalitu, sa neradi nechávame v čomkoľvek zväzovať, škatuľkovať.
Židovstvo je tiež známe dodržiavaním stoviek príkazov...
Týchto prikázaní je v rabínskej literatúre presne 613, z toho 248 je pozitívnych prikázaní a 365 zákazov, ktoré ortodoxné židovstvo dodržiava ako prostriedok k naplneniu viery. Táto kniha sa volá v hebrejčine „šulchan aruch“, čo značí „prestretý stôl“ a v Izraeli sa zvykne hovoriť, že každý má inak prestretý stôl. Odráža to rôznorodosť, s akou pristupujeme k otázke viery.
Známy spisovateľ židovského pôvodu Bernard Malamud sa však kedysi mierne kontroverzne vyslovil, že každý človek je Žid...
Svojím spôsobom to má niečo do seba, ale klásť si otázky o zmysle existencie patrí každej dobe a každému človeku. Odpovede na ne však nie sú univerzálne. Stále ich máme menej než otázok a stále ich hľadáme.
