„Fuj, ženo, človečina tu páchne!“
„Toto že máme čítať našim deťom?!“ hrozia sa učiteľky v materskej škole v Žiline nad hororovými rozprávkami Pavla Dobšinského.
Máloktorá kniha, vydaná na Slovensku v 19. storočí, sa dožila takej obľuby medzi čitateľmi ako Dobšinského slovenské ľudové rozprávky. Gemerský rodák Pavol Dobšinský sa narodil v roku 1828 v učiteľskej rodine. Ako študent lýcea v Levoči začal po slovenských obciach a lazoch zberať výtvory ľudovej slovesnosti, ako boli piesne, príslovia, porekadlá a najmä rozprávky. Tie považoval za trvalé hodnoty našej národnej kultúry. Tejto horlivej práci venoval celý život a podarilo sa mu zaznamenať desiatky rozprávok. Navštevoval jednoduchých ľudí a počas dlhých jesenných a zimných večerov zaznamenával ich príbehy, ktoré sa od nepamäti šírili z úst do úst, z pokolenia na pokolenie. Prvý raz ich vydal v rokoch 1858 – 1861 a odvtedy vyšli v mnohých vydaniach. Dnes si už slovenskú literatúru bez jeho diel nevieme ani predstaviť. Dobšinský tak podal dôkaz, že slovenský národ už dávno existoval a má tradičné kultúrne hodnoty. Lenže tieto rozprávky sú plné vrážd a takých ukrutností, až sa z toho tají dych.
Dej Dobšinského rozprávok sa odohráva niekde „za horami, za dolinami, v deväťdesiatej krajine, pri sklenenom mori a pri drevenej skale,“ a keďže rozprávačmi boli dedinskí ľudia, takmer vždy na dedine. Neobyčajne pestré príbehy hovoria o bohatstve kráľov a princov, ale i o tvrdom živote ľudu, o jeho túžbach po šťastí, láske, po odstránení biedy, pomstení krivdy a víťazstve utlačovaných. Ich hrdinovia túžili po spravodlivosti, prekonávali prekážky a postupovali tvrdé skúšky. Pravda, tak ako to v rozprávkach býva zvykom, aj v Dobšinského príbehoch víťazí dobro nad zlom, ale toto zlo je opísané až príliš surovo. Takmer v každej rozprávke ktosi zomrie, niekto niekoho zabije alebo aspoň prekľaje. Veselo sa odsekávajú nielen dračie hlavy a krv strieka na všetky strany. Väčšina rozprávok končí svadbou, ale nie vždy dobro zvíťazí a nie všetky rozprávky končia šťastne. Už niektoré názvy navodzujú hrôzu – Tetka smrť, Zabitá sestra, Mŕtvy frajer. V jeho čarovnom svete vystupujú kruté macochy, úbohé siroty a vdovy, zákerné ježibaby, obesenci, pažraví draci, čerti, vlkolaci, lietajúci tátoši i všakovaké iné potvory.
Aby boli jeho rozprávky zrozumiteľné a prístupné i dnešným deťom, musel byť ich text už viackrát upravovaný. Počas dlhého obdobia sa tiež zmenila gramatika a mnohé slová sa prestali používať. Dobšinský opisuje dobu, keď sa ešte platilo toliarmi, zlatkami, či dukátmi, vážilo sa na funty a centy, chodilo sa na vohľady a podobne. Niektoré výrazy však v rámci zachovania dobovosti aktualizovať nemožno, preto v závere knižiek je vždy uvádzaný slovník s vysvetlivkami. Veď ktože už dnes vie, čo to boli bábolky, paloš, kinteš, či paripy? No dnešné deti už ani po vysvetlení netušia, že piklet je vlastne „pitvor,“ nevedia si predstaviť trlicu, čo má byť „nástroj na trepanie konopí a ľanu“, že povrieslo je „zväzok slamy ukrútený na viazanie snopov“ a nič im nehovorí ani výraz „onuce“, ktoré sa prv používali namiesto dnešných ponožiek. Azda len nadávky boli vtedy o čosi „slušnejšie“. Taký oplan, pľuha, daromnica alebo kobza dnes deti skôr rozosmejú.
Z Dobšinského pera vzišli aj viaceré známe rozprávky ako O dvanástich mesiačikoch, Janko Hraško, O troch grošoch, či Soľ nad zlato. Vydal aj niekoľko milých zvieracích rozprávočiek, napríklad Koza odratá a jež, Starý Bodrík a vlk alebo O kozliatkach a vlkovi, i keď v tej poslednej tiež na konci koza nožom rozpárala vlka. „Dnešné deti tým nárečovým a zastaralým slovám už nerozumejú a je zdĺhavé vysvetľovať im každú vetu. Navyše tie hrôzostrašné témy sú pre detského čitateľa podľa nás nevhodné. Rozprávka má okrem zábavy aj vychovávať, preto našim deťúrencom radšej prečítame O kohútikovi a sliepočke. Dobšinského horory zostanú naďalej založené pekne vysoko na poličke,“ ubezpečili nás Eva Matulová a Iveta Kubová, učiteľky z Materskej školy na Kmeťovej ulici v Žiline. A deti sa tešia a budú sa tešiť, až kým nepomrú, ako by určite dodal Pavol Dobšinský.
VAROVANIE!
Dobšinského rozprávky rozhodne neodporúčame čítať ďeťom večer pred spaním:
„Vtedy potíšku otvorí dvere, pritiahne sa k posteli a šmyk jeden za druhým všetkým hlavy odrezala a tie mŕtve telá zavliekla do poslednej chyže.“
„Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal, že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šíbu na obloku a tam zastrčil tú hlavu.“
„Tu jej napadne nešťastná myšlienka! Práve ako chlapček s triesočkami, predbehnúci svoju sestričku, dnu vbehne, ona zamkne dvere a dlhým nožom šmyk! Milému chlapcu odrezala hlavu! Potom ho posekala, pokrájala, do hrnca postavila a nakyslo uvarila.“
„Príde polnoc. Tu starý žobrák vstane, vkradne sa do svetlice, kde kráľovná s dvoma deťmi spala, vytiahne ostrý nôž a nebožiatkam deťom hrdielka popodrezáva.“
Starší brat vyňal spoza opaska nôž a vylúpil mladšiemu bratovi obe oči.“
„V strachu pred mužom, že ju bude paratiť, schytila nôž, odrezala si prsník a hodila na panvicu.“
„Tu máš túto človečiu hlavu, uvaríš mi ju na večeru a sama si vylúp oči a urež nos a uši z nej, uvar si ich s mliekom či s medom a zjedz ešte, kým ja prídem.“
„Okolo ohňa deväť vriacich hrnkov frfľoce a v nich sa varí deväť človečích hláv.“
