Okrem zisku titulu majstra sveta je aj čerstvým majstrom Slovenka v kolkoch, kde vytvoril nový slovenský rekord. V súčasnosti pôsobí už vyše dve sezóny v Nemecku, kde bojuje s družstvom z Zerbstu o Bundesligový titul.
S kolkami ste začali až v osemnástich rokoch, nehovorili vám, že je to už neskoro?
Najprv som hrával futbal, dorasteneckú ligu za Sučany a Martin. Kolky hráva otec. Raz som ho išiel povzbudiť, keď hral amatérsky turnaj a keď dohral, tak som si skúsil hodiť pár hodov. Bol tam aj prezident sučianskeho oddielu Ondrej Kyselica. Keď ma videl, hneď mi povedal, aby som doniesol dve fotky a päťdesiat korún na zápis. Na druhý deň som to doniesol a začal som trénovať. Registračku mi vybavili do troch dní a do dvoch týždňov som spravil v kolkárni v Sučanoch nový rekord. Išlo mi to hneď od prvého hodu.
Futbal musel ísť bokom?
Chvíľu som popri kolkoch hrával aj futbal, ale potom som sa ako junior dostal do seniorskej reprezentácie SR a v roku 1998 som na Majstrovstvách sveta v Slovinsku získal bronzovú medailu. Potom som išiel na svoje prvé angažmán do Nemecka, do Weidenu. Toto mi však vôbec nevyšlo, prešiel som do Podbrezovej, kde bol pôsobil päť a pol roka.
V Žiline bola v tej dobe štvordráhová automatická kolkáreň, máte na ňu nejaké spomienky?
Áno, bola to jedna z prvých takýchto kolkární na Slovensku. Získal som tam svoj prvý titul majstra kraja medzi juniormi, odtiaľ som postúpil na juniorské majstrovstvá Slovenska, ktoré som tiež vyhral.
V súčasnosti pôsobíte už viac ako dve sezóny v Nemecku.
Už počas pôsobenia v Podbrezovej som mal ponuky z Nemecka aj z Chorvátska, ale bol som k nim trochu odmeraný, lebo prvé zahraničné angažmán mi veľmi nevyšlo. Šéf oddielu z nemeckého mesta Zerbst, kde teraz pôsobím, prišiel za mnou dva razy na Slovensko. Veľmi ma chcel, rozhodol sa urobiť všetko pre to, aby ma tam dostal.
V Nemecku sú kolky veľmi populárny šport.
Kolkárne sú tam v takmer každej reštaurácii a je tam vyše stotisíc zaregistrovaných kolkárov. Toľko nie je dohromady v celej ostatnej Európe. Zerbst leží asi sto kilometrov od Berlína, najbližšie mesto je Magdeburg. Sme jediný oddiel z bývalej NDR, na zápasy kolkárskej Bundesligy chodíme do západnej časti okolo Mníchova, Frankfurtu, Stuttgartu. Cestujeme od 500 do 800 kilometrov. Hovorí sa, že nemecká Bundesliga je najlepšia kolkárska liga na svete, pôsobí tu najviac legionárov. Náš najbližší ligový zápas bude vysielať televízia, na tribúnu určite príde minimálne tisíc ľudí.
Aké ste mali očakávania pred uplynulými Majstrovstvami sveta v Macedónsku?
Išiel som s tým pocitom, že mám dobrú formu. Všetci svetoví hráči ma už poznajú, na internete bol rebríček, kde som bol považovaný za najväčšieho favorita. Nešiel som však s tým cieľom, že budem majster sveta. Otec mi pred odchodom povedal, aby som hral svoju hru a keď bude niekto lepší, tak mu podám ruku a poďakujem. Hral som svoju hru a nikto ma neporazil.
Vašimi súpermi boli aj oddieloví kolegovia z Nemecka.
Majstrovstvá sveta sa hrali „pavúkovým“ spôsobom, tak ako sa hrá napríklad aj tenis. Už pri pohľade na žreb mi bolo jasné, že to bude náročné. Čakali ma kolegovia z Zerbstu. V osemfinále som sa stretol s Torstenom Reiserom, ktorý bol najväčším adeptom nemeckého tímu na zisk majstrovského titulu. V semifinále som hral ďalším oddielovým kolegom, kapitánom nemeckej reprezentácie Timom Hoffmannom, tento zápas bol ťažký hlavne po psychickej stránke. Vo finále som mal Maďara Karsaya, ten bol z týchto súperov asi najľahší, urobil proti mne najmenej bodov.
Čo je motiváciou pre majstra sveta a najlepšieho hráča Bundesligy?
Po Majstrovstvách sveta je pre mňa prioritou družstvo Zerbstu, čaká nás najťažší zápas sezóny s Bambergom, ktorý je náš najväčší konkurent a hráme s ním o nemeckého majstra. Dôležité je, aby som bol zdravý. Mal som tridsať rokov, takže ešte mám pred sebou možno dvadsať rokov, kedy môžem hrať kolky. Ak mi bude slúžiť zdravie, tak môžem ešte veľa dosiahnuť.
