K najstarším druhom náhrobníkov patria neopracované veľké balvany. Neskôr to boli kamenné dosky, ktoré sa umiestňovali k hlavám zomrelých. Koncom 19. storočia sa rozšírili železné liate kríže a dnes aj betónové a žulové. Drevené ale i pieskovcové náhrobníky nemali dlhú životnosť, pretože sú vystavené mrazom, dažďu i prudkému slnku. Tvar náhrobníkov ovplyvňovalo vierovyznanie a dostatok príslušného materiálu, ale i miestna tradícia. Iný tvar náhrobníkov mala šľachta, iný mešťania a iný chudobní. Líšili sa tiež v mestách a na dedinách. Najčastejšie boli vyhotovené v tvare stĺpa, doskovej tabule alebo kríža. Na náhrobkoch sa zobrazovali náboženské motívy a ľudové ornamenty. Od tých bol len krok k poetickým nápisom. Z nich sa dá prečítať veľa zaujímavého. A tak vieme, že mnohé priezviská sa vyskytujú generačne, že na mnohých ľudí si pozostalí spomínajú vo veršoch, ktoré opisujú niekedy aj ich skutky a povolania, či okolnosti smrti a žiaľ nad úmrtím. Najsmutnejšie sú verše na náhrobníkoch detí a predčasne zomrelých. Vytesané alebo do dreva vyrezané nápisy sú často bez pravopisných pravidiel, v nárečí, písané i latinsky, či švabachom. Nechýba ani dátum narodenia a úmrtia. U našich predkov bola veľmi rozšírená povera, že keď sa človek narodí, objaví sa na nebi hviezda a keď zomrie, jeho hviezda zanikne. Preto sa nachádza na mnohých náhrobníkoch motív hviezdy. Dodnes je hviezdou označený dátum narodenia a krížom dátum úmrtia.
Autor: Miloš Sklaický