Životná dráha Petra Mazúra (52) je nerozlučne spätá s medicínou. Odborník na otorinolaryngológiu (ORL) a bývalý primár ORL oddelenia žilinskej nemocnice sa pred piatimi rokmi osamostatnil a dnes prevádzkuje vlastnú prax. S manželkou vychovali dve deti a dnes sa už tešia z jednoročného vnúčika.
Čo vás viedlo k rozhodnutiu zaviesť si súkromnú prax?
Celý život som sa venoval krčnému lekárstvu. Za dvadsaťosem rokov mojej praxe som prešiel takmer všetky pracoviská v bývalom žilinskom okrese vrátane detských ambulancií. V roku 1993 som sa stal primárom ORL oddelenia v žilinskej nemocnici, kde som pôsobil desať rokov. Po voľbách v roku 1998, keď minister zdravotníctva vyhlásil krízové, vojnové zdravotníctvo, sme išli len na bazálne život zachraňujúce výkony, nemohli sme robiť plánované výkony. Nepáčilo sa mi, že úradník z poisťovne mi bude diktovať, čo a kde budem operovať, presne na kusy vyrátať, čo môžete urobiť a viac nie. Teraz to už našťastie celkom tak nefunguje. Zložil som funkciu primára, odišiel som a otvoril som si súkromné zariadenie.
Vaša ambulancia je trochu iná ako ostatné.
Chcem pacientom ukázať, že existuje aj iný spôsob zdravotníctva ako poznajú, že existuje personál, ktorý je vľúdny a usmieva sa, aj keď je človek chorý. U nás nenájdete zákazy typu neklopte, obujte si návleky, vypnite si mobil, pripravte si kartičku. Na dverách mám zvonček nie preto, aby sa sem ľudia nedostali, ale preto, aby som vedel, že za mnou prišli a ja alebo sestrička prídeme do čakárne pacienta privítať. Podľa mňa by mal vzťah medzi pacientom a lekárom fungovať na tejto báze. V čakárni sme vytvorili prívetivé prostredie, kde si môže pacient alebo čakajúca mamička prečítať knihu, deti si môžu kresliť alebo sa pohrať. U nás pacient je na prvom mieste.
Na akom princípe poskytujete zdravotnú starostlivosť?
Moja výnimka oproti mnohým iným lekárom, ktorí sú síce neštátnymi, ale zmluvnými lekármi je, že nemám žiadne zmluvy s poisťovňami ani obvody, som závislý priamo od pacienta a od toho, či mi zaplatí. Chcem poskytovať nadštandard, ktorý by mal byť štandardom ako prívetivé jednanie a nečakanie u lekára. Mrzí ma, že pacient si zo zákona platí poistenie, ale poisťovňa mu nie je schopná zabezpečiť adekvátne služby. Čakacie doby, poradovníky na operácie, limity spôsobujú, že pacient musí vyhľadať súkromného lekára a zaplatiť napriek tomu, že je poistený.
Pacienti sa u vás objednávajú dopredu.
Myslím si, že hlavný problém lekárov u nás je v manažovaní pracovného času. Ak si lekár objedná pacienta na určitú hodinu, nemá problém, aby sa mu mohol plne venovať a nebol pod tlakom preplnenej čakárne. Takto som pracoval v nemocnici a je to typické pre väčšinu lekárov. Ako som si otvoril vlastnú prax, pacientov zásadne objednávam cez telefón. Neznamená to, že iných pacientov odmietnem, ale musia počkať, kým vybavím objednaného pacienta. Výnimky sú iba v súrnych prípadoch. Čakáreň nemám veľkú, mojím cieľom je, aby sa pacienti v nej ani nestretli.
V čom sú prednosti vášho zdravotníckeho zariadenia?
V ordinácii mám ambulantnú aj operačnú časť s takým vybavením, že pacient absolvuje všetky potrebné vyšetrenia priamo na mieste. Okrem bežného ošetrenia vykonávam jednodňovú zdravotnú starostlivosť, známu pod názvom jednodňová chirurgia, ktorou sa dajú liečiť nielen chirurgické diagnózy. Krčná chirurgia sa dá z osemdesiatich percent vykonávať jednodňovými zákrokmi. Ráno prídete, ste odoperovaný a podľa druhu diagnózy a ak nemáte komplikácie, ešte v ten istý deň idete domov. Je to metóda, ktorá je veľmi efektívna z ekonomického aj psychologického hľadiska, pretože pacient sa najrýchlejšie zotaví v domácom prostredí.
Nie je takýto postup pre pacienta príliš riskantný?
Je to síce trochu rizikovejšie, ale o to zodpovednejšie musí operatér vykonať zákrok. V dnešnej dobe nie je problém zájsť za pacientom. Lekár nie je uviazaný na pevnú linku, mobilné telefóny sú pre jednodňovú chirurgiu perfektným vynálezom. Ja nemám problém kedykoľvek vyraziť za pacientom, je jedno v prípade komplikácií alebo ochorenia v noci alebo cez víkend . Do ambulancie prídem aj kvôli jednému pacientovi. Toto je moja filozofia, pacient je na prvom mieste. Pracujem takto päť rokov a mám menej komplikácií, ako keď som pracoval v nemocnici.
Prevláda názor, že výkony u súkromníka sú drahšie.
Mnohokrát jednodňovka u súkromníka stojí menej ako ten istý výkon v nemocnici, ktorý prepláca poisťovňa. Druhá vec je, že krčné oddelenie v nemocnici má určený limit. Ja so sestričkou dokážem za mesiac urobiť polovicu zákrokov z toho, čo urobia v nemocnici, pričom tam majú na to mnohonásobne vyšší počet lekárov. Poisťovne by mali prejaviť záujem o moje služby, ale napodiv u nás to tak nefunguje. Stále sa nepochopilo, že súkromní lekári nie sú ani nepriatelia ani konkurencia, ale tí, ktorí pomáhajú pacientom. Pokiaľ dokážeme odbúrať nadmerné náklady na banálne operačné zákroky, budú predsa financie plynúť do špecializovaných oddelení v nemocniciach, zlepší sa vybavenie a celková kvalita. V zdravotníctve je málo peňazí? Myslím, že peňazí je dosť, ale sú neefektívne využité.
Lekári sa musia neustále vzdelávať. Kedy to stíhate?
Mojím prvoradým záujmom sú pacienti. Z mojej práce, som eliminoval všetkých požieračov času. Keď som bol primárom, pacient bol odsúvaný. Musel som robiť štatistiky, výkazy, perspektívy do budúcnosti, ktoré skončili v šuflíku, jednal som s dodávateľmi,...Teraz mám podstatne viac času. Som v Slovenskej lekárskej spoločnosti, mám informácie o všetkých seminároch, ktorých sa musím zúčastňovať a musím sa vzdelávať. Keby som to tak nerobil, prišiel by som o licenciu. Okrem toho mám dlhoročnú prax a za ten čas človek toho veľa vidí a zapamätá si. Má to v podvedomí a aj keď sa s tým stretne iba tretíkrát, zrazu sa diagnóza vynorí z pamäti.
Na čo kladiete pri svojej práci najväčší dôraz?
Snažím sa robiť poctivú medicínu a úspech spočíva v komunikácii s pacientom. V ambulancii mám modely uší, plagáty s dýchacími cestami, obrázky. Vždy si nájdem čas a vysvetlím pacientovi alebo mamičke s dieťaťom, v čom je problém a v tej chvíli som vyhral. Najhoršie, čo môže lekár urobiť je, že mávne rukou a povie pacientovi, aj tak by ste tomu nerozumeli, je zbytočné vám to vysvetľovať. To sa bežne robí, že v štátnych zariadeniach nemajú motiváciu bojovať o pacienta.
Povolanie lekára je dosť náročné. Ako relaxujete?
Rád sa venujem športu. V lete je to bicyklovanie, surfing. V zime lyžovanie. Vždy si vyhradím týždeň intenzívneho lyžovania a zvyšnú sezónu strávime celá rodina na bežkách. Druhou mojou záľubou je hudba. Hrám na niekoľkých hudobných nástrojoch. Mám základné hudobné vzdelanie, začínal som na husliach, potom som prešiel na modernejšie hudobné nástroje ako gitara. Samozrejme, moja rodina, ktorá mi poskytuje zázemie a priatelia z medicínskeho i nemedicínskeho prostredia. Najväčšiu radosť nám prináša ročný vnúčik, ktorého si „ukradneme“ pri každej príležitosti.
Ktorú vlastnosť si vážite a čo by ste na sebe zmenili?
Na všetko treba trpezlivosť, na učenie, na vzťahy, aby ste mohli realizovať svoje predsavzatia, úctu k ľuďom, pomáhať im. To sú všeobecné postoje, ktoré musí mať človek, ktorý sa rozhodol pre takéto povolanie. Za veľmi dôležité považujem vzdelanie. Keby som sa mohol vrátiť do študentských čias, viac by som sa snažil a venoval sa škole. Celý život človek buduje na znalostiach, ktoré získal v školských laviciach. To by som na sebe zmenil.