Kresťanstvo zjednodušilo početné spomienky na mŕtvych na Deň zosnulých. Mnohé predkresťanské zvyky a rituály sa však nepodarilo napriek všemožnému úsiliu cirkvi dodnes vykoreniť. O spôsobe pochovávania našich predkov a o niekdajších magických pohrebných rituáloch nám porozprávala etnologička Považského múzea v Žiline Katarína Kendrová.
Je pravda, že prv ľudia pochovávali mŕtvych kdekoľvek?
Áno, na spoločných cintorínoch sa vždy nepochovávalo. Nie je tomu tak dávno, keď mŕtvych pochovávali na miestach, ktoré mali počas života radi, blízko gazdovstva, do lesa, či pozdĺž ciest. U starých Slovanov bolo rozšírené pochovávanie mŕtvych v lesoch a na poliach. Nepokrstené deti pochovávali dokonca pod prahom domu, aby ho chránili. Majetnejší feudáli si stavali rodinné hrobky vo svojich záhradách, alebo sa dávali pochovávať v kryptách pod kostolom, prípadne v stenách chrámu. Kresťanstvo zakazovalo pochovávať zosnulých na ľubovoľných miestach. Už kráľ Sv. Ladislav (1077 – 1095) nariadil pochovávať pri kostoloch a kto tak neučinil, musel sa dvanásť dní kajať na hrobe len o vode a chlebe. Aby však nemuseli chudobní platiť za pohreb kňazom, pochovávali aj mimo posväteného miesta cintorína bez cirkevných obradov. Preto sa niektoré takéto pohreby odbavovali aj v noci. Zistilo sa to napríklad aj pri katolíckej vizitácii v roku 1699 v obciach Divinka, Dlhé Pole a Svederník. Pochovávanie pri kostoloch, ktoré stáli väčšinou uprostred obce, bolo ale z hygienického hľadiska nevyhovujúce, preto sa v 16. storočí začali zriaďovať cintoríny mimo obcí a miest.
Kde sa pochovávali ľudia, ktorí zomreli neprirodzenou smrťou?
Ľudí, ktorí si sami siahli na život, utopencov, neznáme mŕtvoly, ktoré priplavila rieka, prípadne zavraždených ľudí pochovávali na zvláštne miesta v kúte, pri plote alebo za plotom cintorína, na hranici a rázcestí chotárov alebo na mieste, kde nebohý prišiel násilne o život. Verilo sa, že týchto ľudí, ako i nepokrstené, čiže pohanské alebo predčasne porodené mŕtve deti nemožno pochovávať do posvätenej pôdy, lebo ich zem neprijme, alebo že by mohli spôsobiť živelnú pohromu, či neúrodu.
Ešte aj dnes sa u nás dodržiavajú rôzne zvláštne pohrebné rituály...
Keď zomrel človek v rodine, ostatní sa snažili uľahčiť mu odchod z tohto sveta a zároveň mu zabrániť návratu do domu. Otvorili okná, aby mohla odletieť duša, zastavili hodiny, zastreli zrkadlo. Mŕtveho umyli, zatlačili mu oči, obliekli ho do sviatočného odevu, zapálili pri ňom sviečky. Prerušili práce a v noci pri mŕtvom bdeli a modlili sa spolu s príbuznými a susedmi. Mŕtveho vystrojili na cestu do záhrobia rozličnými predmetmi. Do rúk dostal mincu ako poplatok pre prevozníka v podsvetí a svoje obľúbené predmety, napríklad fajku, palicu, modlitebnú knižku, ba i fľašu pálenky. Pri vynášaní rakvy z domu ňou trikrát udreli o prah dverí, aby sa mŕtvy definitívne rozlúčil. Musel byť vynášaný nohami napred, aby sa nevrátil. Ako zbraň proti nečistým silám sa nad jamou rakva kropila svätenou vodou, okiadzala kadidlom a zúčastnení hodili na ňu každý hrudku hliny. Na počesť zosnulého sa po obrade zišli trúchliaci pozostalí na pohrebnej hostine – kare. Počas nasledujúceho roku sa príbuzní zosnulého nezúčastňovali na zábavách s hudbou a tancom a v rodine sa nesmela konať ani svadba. Po pohrebe nosili tmavý smútočný odev zvyčajne rok a niektoré staršie vdovy už po zvyšok života. Mnohé pohrebné zvyklosti pochádzajú ešte z pohanských čias a kresťanská cirkev ich ostro odsudzovala a zakazovala. Keď to nepomáhalo, usilovala sa dať im kresťanský charakter. Napriek tomu niektoré pretrvali až do dnešných čias a ľud si ich stále udržuje.
