hovorí o sebe sympatický a stále zaneprázdnený sedemdesiatnik, ktorý v sebe ukrýva obrovský talent a šikovné ruky.
Okrem starostlivosti, ktorú s láskou venuje svojej rodine, má neobvyklého koníčka. V dedine ho volajú nitkár. Čo sa za týmto zvláštnym označením skrýva? „Do minulého roku som minul 134 730 metrov nití, tento rok som ešte nepripočítal,“ prezrádza nám Stanislav Smatana údaj, ktorý určite nejedného človeka udiví. Za týmto číslom sú hodiny a hodiny práce. Ale to sme už vlastne na konci. Mali by sme začať úplne od začiatku, ako správne podotýka súľovský nitkár. Aby vôbec mohol začať, musí si pripraviť dosky. „Najskôr sa musím zavrieť do dielničky, kde na mňa čaká päť strojov. Kým si neprichystám, teda nenarežem, nevyšmirgľujem a nenalakujem podklad, nemôžem sa pustiť do vlastnej práce,“ opisuje výrobný postup, pričom zdôrazní, že drevo šmirgľuje zásadne ručne. Všetko si robí sám a z tejto prípravnej fázy býva často unavený. Nie je sa čo čudovať, je to namáhavá práca i pre mladšie ročníky. Potom si musí vymyslieť námet a prekresliť ho na papier. „Problém s vymýšľaním námetov nemám. Hoci aj pri cestovaní ma niečo napadne a ja si už predstavujem, ako bude vyzerať konečný produkt,“ hovorí čiperný starký. Potom nasleduje prenesenie námetu na drevo a trpezlivé vyťukávanie jemných dierok pomocou šidielka. Snáď by sme si mohli myslieť, že teraz začína to pravé orechové, ale nie je to celkom tak. „Najskôr si musím zabezpečiť materiál, čo nebýva ľahké,“ posťažuje sa Stanislav Smatana. Klinčeky a nite, ktoré potrebuje k svojej práci, nedá sa jednoducho zohnať. Nie je klinec ako klinec a nie je niť ako niť. Klinčeky musia byť rovnaké, drobné a rovné, nite zas také, ktoré sa používajú na ručné šitie. Tieto vraj je dosť obtiažne zohnať a náš nitkár sa za nimi veru nazháňa. Keď má už toto všetko pripravené, začne kladivkom nabíjať drobné klinčeky husto a rovnomerne podľa predpripraveného vzoru. „Je to práca pre trpezlivých. Na jednom obrázku s figurálnym námetom je približne päťsto klinčekov,“ prezradí nám ďalší údaj. Keď to prepočítame, dostaneme číslo tisíc na priemerný obrázok. Toľkokrát musí majster ťuknúť do dreva. Konečne sa dostávame do finále. „Teraz už môžeme niťami obmotávať nabité klinčeky a vytvárať vzory a motívy, ktoré sme si vymysleli. Ale treba dbať, aby sa niť viedla v rovnakej výške, aby bol konečný výsledok bez chýb,“ zdôrazní Stanislav Smatana, ktorý je aj na seba mimoriadne prísny. Dielko, na ktorom vidí vadu, nedá za nič na svete. A nielen to. „Nerád sa lúčim s ktorýmkoľvek mojím výtvorom. Každý mi prirastie k srdcu a nemám rád prázdne miesta, ktoré zostávajú po obrázkoch, ktoré odišli,“ povzdychne si a dodá, že nitkárčenie je preňho záľuba a nie výnosný podnik. „Rád sa učím a objavujem nové techniky a vzory, to je pre mňa odpočinok,“ vysvetľuje nám majster nite, ktorého už označili aj za pavúčieho muža, pretože jeho výtvory pri pohľade zblízka pripomínajú jemné siete tohto predátora hmyzej ríše. „K tejto záľube ma priviedla čiastočná invalidita, hľadal som niečo, čím by som si vyplnil čas,“ hovorí o svojej ceste k náročnému koníčku. Kým sa Stanislav Smatana dostal k nitiam, pracoval najskôr s drevom. Vypaľoval obrazy do dreva, potom sa venoval drevorezbe, až nakoniec náhodou objavil techniku šitia ihlou na drevo. „Začínal som jednoduchými ľudovými motívmi a o figurálnych motívoch som ani nesníval,“ spomína na svoje predfigurálne obdobie. Keď sa dnes majstra opýtate, čo najradšej vyrába, bez zaváhania odpovie figúry, napriek tomu, že sú časovo omnoho náročnejšie. „Naviedli ma na to umelci, ktorým sa moje práce páčili. Nech vraj vyskúšam aj postavy a odvtedy sa venujem hlavne figurálnym námetom,“ objasňuje prameň, ktorý ho priviedol k novým objavom v tajuplnom svete spletania nitiek. „Touto prácou robím radosť sám sebe. Nikdy sa neviem dočkať, kedy mi na stenu v mojej izbičke pribudne nový motív,“ vyznáva sa zo svojej záľuby a na záver dodá vetu, ktorá nám rezonuje v pamäti doteraz. „Pre mňa sú slová peniaze,“ povedal Stanislav Smatana. Rozmenené na drobné to znamená, že najkrajšie pocity prežíva, keď jeho prácu niekto pochváli a najviac ho baví vysvetľovať zvedavcom, ako sa taký obrázok rodí.