Jeho najväčší nepriateľ je prach

Začínal modelmi lietadiel, neskôr na vojenčine z drevených špajdlí urobil vysokú Eifelovú vežu. Dnes je jeho dom plný roztomilých vecičiek. „Pred dvadsiatimi rokmi sme nemohli zohnať sošky do betlehema, preto som ich skúsil vyrobiť sám zo sadry. Zapáčilo sa mi to, tak som spravil ďalšie postavičky, zvieratá a potom aj malé budovy – vežičky, kostolík, orloj. Keď sme jednu zimu čakali na stavebné povolenie, vyrobil som podľa plánov náš zmenšený dom aj s osvetlením a kompletným miniatúrnym zariadením,“ hovorí. Jeho orloj má veľa pohyblivých častí. Svieti, na veži odbíja zvon a dokola sa v ňom prechádzajú rôzne postavy. „Orloj, tak ako všetko ostatné, som vyrobil len tak – na kolene, bez nákresov. Začal som a pokračoval som, ako mi napadlo. Je zo sadry, kombinovaný s drevom,“ vysvetľuje. Predtým bývali Šmarikovci v panelákovom byte na Solinkách v Žiline, do Turia sa presťahovali pred tromi rokmi. Po večeroch a cez víkendy si Štefan krátil dlhú chvíľu modelovaním. Teraz má na poschodí na to vyhradenú jednu izbu. Ak mu je tam v lete príliš teplo, pustí si ventilátor v tvare veterného mlyna. Zo špajdlí vyrobil veľký žeriav a nad jazierkom pred domom má bratislavský most. Zhotovil už viac ako dvadsať modelov plachetnicových lodí. Všetky si však nenecháva, väčšinu rozdal známym. Z dreva vyrobil aj priestorové obrazy. Znázorňujú, ako vyzerali voľakedy slovenské izby. Veľa súčastí jeho diel je drobných, pri lepení si preto pomáha pinzetou. „Prv boli špajdle dvadsaťkrát lacnejšie. Aj sadra, lepidlo, či riedidlo veľmi zdražili. Ak chvíľu zaváham, sadra mi stvrdne a môžem ju vyhodiť. Musím si z toho aj sám utierať prach, lebo keď upratuje manželka alebo dcéra, vždy im nejaká hlava odpadne,“ posťažoval sa s úsmevom Štefan na rozlúčku.