Najskôr sa spoliehal na vlastné oči a potom sa objavila virguľa – prútik, ktorý ľudstvo používa na vyhľadávanie podzemných prameňov, vodných zdrojov, rúd a pokladov. Táto záhadná pomôcka však neposlúcha každého. Zo stovky ľudí sa vraj len traja hodia na prácu prútikára. V rukách ostatných je prútik len obyčajné mŕtve drevo. Ľudia, ktorí toto umenie ovládali, boli preto v minulosti obviňovaní aj z čarodejníctva a potrestaní. I dnes sa na umenie prútikárov mnohí pozerajú s nedôverou. O svoje mnohoročné skúsenosti s hľadaním vodných zdrojov sa s nami podelil senzibil z Pekliny, 59-ročný Augustín Možješ.
Kedy ste v sebe objavili schopnosť ucítiť zdroj vody v hĺbke pod zemou?
Ako osemročnému mi to ukázal jeden prútikár z Rajca. Neskôr som to skúšal s kamarátmi pri pasení kráv a išlo mi to. Hľadali sme po pasienku z dlhej chvíle vodné žriedla. Po rokoch, to už ako 26-ročný, som staval chalupu a našiel som vodu pri nej. Musel som si vtedy veriť, lebo sme kopali do desaťmetrovej hĺbky a keby tam nebola voda, chlapi by mi boli dali! Ani neviem, ako sa to ľudia o mne dozvedeli, no odvtedy som bol už hľadať vodu mnohým ľuďom u nás, v okolitých dedinách, ale aj v Terchovej alebo na Orave. Niekedy sa mi ani už nechce, ale manželka ma zakaždým prehovorí, že by som mal pomôcť, keď viem.
Aké pomôcky používate pri hľadaní vody?
Nepotrebujem na to nijaké drahé prístroje, postačí mi obyčajná rozvetvená vŕbová alebo orechová vetvička v tvare ypsilon. Tenký prútik by mal byť čerstvo odrezaný z rastúceho stromu a najlepšie z miesta, kde hľadám žriedlo. Niekedy sa zasmejem, keď mi nachystajú „prútik“ hrubý ako rúčky od fúrika. Na mieste, kde by mala byť voda, si uchopím prút do dvoch rúk vodorovne pred sebou, pomaly kráčam a nad výskytom prameňa sa mi zrazu jeho voľná časť zdvihne hore. Nie sú v tom žiadne čary, aj keď doposiaľ nikto presne neurčil, čo naozaj pôsobí na prútik a akú funkciu pri tom zohráva ľudský organizmus prútikára. Tie neznáme vplyvy podľa mňa nepôsobia na konárik, ale na moju nervovú sústavu a tá vyvolá príslušný svalový reflex. Sú to zákony prírody, asi tak ako magnet priťahuje na diaľku železo. V rukách mám zvláštnu citlivosť a aj keď to neviem vysvetliť, funguje to spoľahlivo. Okrem prútika používam i ohnuté drôty z elektród a vlastnoručne som si vyrobil aj virgule, plechové polmesiačiky, ktorými viem zmerať, v akej hĺbke sa prameň nachádza. Podarí sa mi to s presnosťou jedného metra hore – dole.
V akej najväčšej hĺbke ste našli vodu?
Ľudia by mali studňu najradšej dva-tri metre hlbokú, ale to ovplyvniť nemôžem. Býva to tak, že čím vyšší je terén, tým hlbšie je žriedlo. Bežne to môže byť trinásť, pätnásť ale tiež i sedemnásť metrov. Záleží aj od horniny. Najhlbšie kopali pri jednej chate vo Veľkej Rači, tam som našiel vodu až v hĺbke 24 metrov. Jedna partia raz vykopala do hĺbky 370 centimetrov a išli sa najesť. Keď odchádzali, v studni nebola ani kvapka, no keď sa po dvoch hodinách vrátili, mali montérkové blúzy, krompáče aj cigarety úplne zaplavené vodou.
Dokážete virgulami nájsť v zemi aj niečo iné ako vodu?
Niektorí prútikári vedia presne určiť aj miesta škodlivých geopatogénnych zón, čo sú geologické zlomy alebo strety geologických podloží. Ak sa človek dlhšiu dobu nad nimi zdržiava, napríklad má nad nimi umiestnenú posteľ v dome, môže to vážne ohroziť jeho zdravie. Sú kolegovia, ktorí nájdu aj ložiská striebra, zlata a iných kovov, dutiny v skalách, a dokonca podľa fotografií aj vypátrajú nezvestné osoby či chorľavé miesto na ľudskom tele. Také schopnosti ja nemám, ale ak je v zemi železný drôt, lano alebo elektrické vedenie, cítim to. Nenájdem ani vodu v kolene a veru ani správne čísla do športky.
Stane sa vám, že sa pomýlite a ľudia kopú studňu zbytočne?
To sa, žiaľ, niekedy stáva. Príčin môže byť viacero – ak som hľadal vodu v daždivom období, v čase sucha už žriedlo nemusí byť také výdatne. Niekedy sa pri vŕtaní studne na skale odkloní vrták, čo môže spôsobiť odchýlku a žriedlo sa neotvorí. Alebo pri kopaní narazia na slabšiu žilu a prestanú kopať, hoci hlbšie pod ňou bola ešte jedna - výdatnejšia. Raz za mnou prišli, že vykopali už toľko, koľko som povedal a studňa je suchá. Poradil som im, aby len kopali ďalej. Vybrali potom z dna veľkú skalu a zrazu odtiaľ vytrysklo žriedlo. Neskúseného prútikára môže pomýliť aj hrubý železný kábel. Chlapi potom kopú ako Omar a nadarmo. Naše dobré meno môže však pokaziť aj „dobroprajný“ sused, ktorý naschvál posunie značku o kus ďalej. Veru, ľudia si vedia robiť prieky a nedôverujú nikomu. Kopať hlbokú studňu nie je len tak, preto sa nečudujem, že si dajú miesto preveriť aj od viacerých prútikárov. Síce mi vždy tvrdia, že som tam prvý, no keď sa malých detí potajomky spýtam, či tam už bol iný ujo s paličkami, hneď ich prezradia. Ale nájsť na Slovensku prútikára je asi také ťažké ako nájsť vodu, lebo nás je veľmi málo. Ani môj syn nechce prútiky chytiť do rúk. Možno to naučím niektorého z mojich vnukov, no tí sú zatiaľ ešte veľmi malí.
