Bohém, cestovateľ, výtvarník, dobrodruh, milovník žien, znalec života, aj takto sa dá charakterizovať Pavol Susa, slovenský maliar žijúci v Bratislave a rodák zo Spiša, ktorý momentálne pracuje na kolekcii obrazov v Žiline. Porozprávali sme sa s ním v jeho narýchlo upravenom ateliére. „Celé moje detstvo som z okna pozeral na Lomnický štít. Premeny prírody, keď novembrové dni sú sychravé a nikde niet ani vtáčika letáčika zrazu vystriedala inverzia, keď v dolinách ležali husté chuchvalce hmly a hore svietilo slnko na nádherne modrej oblohe, to sú emócie, ktoré ma poznačili na celý život,“ vyznáva sa zo svojich pocitov Pavol Susa, ktorý precestoval Severnú a Južnú Ameriku, Afriku a veľkú časť Ázie, vrátane celej Európy. „Mal som šťastie porovnávať svoje detské sny a prišiel som na to, že Slovensko je malebná krajina, neskutočne kreatívna a ako výtvarník sa cítim presne tak,“ opisuje a porovnáva svoje dojmy z ciest po mestách sveta. „Navštívil som Rio, bol som v Kuala Lumpur, Singapure, v hlavných mestách Európy, ale nepoznám krajšie hlavné mesto ako Bratislava,“ prúdi z umelcových úst záplava chvály. Vraj v žiadnom z nich nezažil pocit, keď vysadol na bicykel a od dunajských ramien prešiel až na Kamzík, kde sa začína hrebeň Malých Karpát, ktorý sa tiahne do diaľky a kam oko dozrie vládne zeleň. „Tu je všetko vykoncentrované, čo človek vo svete hľadá vo veľkom, je na Slovensku všetko v malom. Stačí prejsť pár desiatok kilometrov a z nížin sa dostane do hôr, nájdeme tu nádherné vodopády a tajomné jaskyne,“ hovorí umelec, ktorý si myslí, že čas Slovenska ešte len príde. Pavol Susa prvý obraz namaľoval ako deväťročný. Bola to panoráma Vysokých Tatier s dominantným Lomnickým štítom. „Žilina je pre mňa prudko experimentálna, cudzie priestory, aj v tom je mystérium, ale mám z toho veľmi dobrý pocit,“ prezradí Pavol Susa a odhalí názov kolekcie pätnástich obrazov, ktoré pripravuje na vernisáž. „Hodina deväť minút je predsa šesťdesiatdeväť minút. Je to hra s časom. Čas môžeme brať ako veličinu matematickú, ako prítomnosť a minulosť, relativisticky...“ zahaľuje svoj zámer do závoja tajomstva. Najjednoduchšie sa to dá vraj pochopiť prirovnaním: nádcha neliečená trvá sedem dní a liečená týždeň. Zvláštnosťou jeho tvorby je, že svoje obrazy vsádza do sklenených farebných rámov, pretože podľa neho sú klasické fádne. Dozvedeli sme sa, že najradšej maľuje nahý. „Áno je to pravda, mám rád tú bezprostrednosť,“ pripustí s úsmevom výtvarník, napriek tomu pred nami stojí v kombinéze. „Svoj prvý ateliér som mal v podkroví renesančného domu. Vždy tam bolo pekelne horúco a vtedy som si zvykol maľovať bez šiat,“ vysvetľuje svoj zvláštny zvyk. „Pri maľovaní vždy kľačím. Rád maľujem štruktúru, aby obraz hovoril nielen farbami, ale aj pri dotyku, a preto, aby farby nestekali, mám plátna položené na zemi,“ povedal a jeho slová dosvedčujú rozpracované obrazy uložené voľne po ateliéri. „Život je krásny, preto mám rád farby, ktoré ho symbolizujú, ako keď kvapky dažďa šľahajú do tváre a je to zároveň príjemné i boľavé, tak, ako si predstavujem ženu ako krajinu, ktorá je jeden deň krásna a slnečná a na druhý deň sa človek zobudí do sychravého rána, také sú ženy jeden deň prívetivé a na druhý deň neprístupné,“ zhrnul svoje životné emócie na záver Pavol Susa, ktorého obrazy sa na bratislavských vernisážach dokážu predať za niekoľko hodín.
