Držiteľka ceny Jozefa Murgaša za prínos v technike. V roku 2004 navrhnutá Asociáciou informačných technológií Slovenska na IT osobnosť roka. Má tri sestry a každá z nich dosiahla vo svojej oblasti úspech. Prinášame rozhovor so ženou vo vysokej funkcii, ktorá napriek tomu ostáva pri zemi, uvedomujúc si svoje limity a obmedzenia.
Ste štyri sestry. Ako ste si rozumeli v detstve a teraz?
Vychádzame spolu všetky stále dobre. Možno to bolo aj tým, že naši delili lásku medzi nás rovným dielom.
Odchod na štúdium do Francúzska bol vo vašom živote medzník. Ako ste sa tam dostali?
Pracovala som na katedre fyziky, keď mi jedno ráno zavolal môj vysokoškolský profesor, docent Konvit z Prahy. Bolo to ešte za Československa v roku 1991. Vedel, že viem trošku po francúzsky a ponúkol mi postgraduálne štúdium s možnosťou získania certifikátu MBA v Paríži. Bola som prvým človekom z východu od roku 1968, ktorý prišiel na túto školu. Okrem mňa tam boli ešte traja Afričania, inak všetko Francúzi.
Hovoríte „trošku som vedela po francúzsky“. Čo to je to trošku?
Francúzsky jazyk som sa učila tri roky na základnej škole, no veľmi mi pomohli súkromné lekcie u vtedajšej profesorky Belgického lýcea, slečny Beatrice. Urobili sme taký malý bárter, ja som ju učila po slovensky a ona mi dávala lekcie z francúzštiny. Dodala mi odvahu a guráž k odchodu.
Ale aj tak. Štúdium odborných predmetov vo francúzštine?
No, začiatky boli hrozné! Mám odložený svoj prvý zošit. Medzera, slovo, dve medzery, slovo - z prednášok som nechytala skoro nič a len-len, že som sa nevrátila domov. Navyše, to bolo mimo môj odbor, lebo ja mám tu skončenú techniku a tam to bolo viac o ekonomike a riadení podniku. Škola mi umožnila tri mesiace voľna a doslova som „šrotila“ jazyk a odborné predmety po knižniciach. Za ten čas som sa naučila vyše dvetisíc nových slovíčok. Učievala som sa aj do tretej hodiny rána, no bolo to dobré a veľmi mi to pomohlo. Francúzi sú ochotný národ a veľmi mi na začiatku pomohli svojou zhovievavosťou a trpezlivosťou. Získala som diplom.
Máte z pobytu, či štúdia nejaký silnejší zážitok?
Už prvý deň po príchode tam bol hrôzostrašný. Mala som obrovský kufor a poslali ma bývať metrom asi tridsať kilometrov od Paríža, kde som bola snáď jediná beloška. Cestou tam som sa dostala do štrajku pracovníkov metra a cestovala som tam veľmi dlho. Až neskôr som sa dozvedela, že sú to každoročné pravidelné septembrové štrajky v doprave. Francúzi sú pohodovejší, majú svoj rytmus a menej sa stresujú.
Čo bolo potom?
Vrátila som sa už do rozdeleného štátu.
To muselo byť zaujímavé, odišli ste z Československa a vrátila ste sa na Slovensko?
Áno, vrátila som sa vlastne do Prahy, kde som robila vo France Telecome, ktorý tam mal pobočku pre Čechy a Slovensko. Na Slovensku v roku 1996 vypísali licenciu na GSM sieť a my sme vyhrali a založili Globtel. Dnes som zostala vo firme jediná z troch kľúčových ľudí
z Prahy, ktorí stáli pri zrode firmy.
Dnes ste vo funkcii technickej riaditeľky. Aké to je riadiť ako žena množstvo ľudí a mužov obzvlášť?
Riadim okolo štyrito ľudí a baví ma to.
Čo konkrétne robíte?
Zabezpečujem všetko, aby naši zákazníci mohli spolu bezproblémovo volať a byť v spojení prostredníctvom rôznych služieb. Navrhujeme technické riešenia podľa návrhov marketingového oddelenia a požiadaviek trhu. Robíme k tomu kompletné investičné plány a plány strategického technického rozvoja. Ďalej sme zodpovední za prevádzku a kvalitu sietí a služieb. Hovoríme teda o produktoch mobilných a pevných dátových sietí, pretože Orange prevádzkuje nielen mobilné, ale aj pevné dátové služby. Dnes máme 2,6 milióna mobilných zákazníkov a prežili sme veľkú mieru rastu. Riadim fantastický tím, priamo podo mnou riadim troch Francúzov a troch Slovákov a patríme k excelentným filiálkam v rámci skupiny Orange.
Obávate sa tretieho operátora?
Neobávame sa, nakoľko sme s jeho vstupom na Slovensko v našich strategických plánoch počítali.
Prinesie to zlacnenie telefonovania pre občanov?
Či budú ceny klesať, nevieme, nakoľko nepoznáme stratégiu tretieho operátora. Priestor pre zníženie cien existuje vždy, avšak nemusí súvisieť s počtom operátorov. Naše ceny neustále klesajú.
Reklamy mobilných operátorov sú čoraz agresívnejšie. Ako sa dívate na používanie mobilných telefónov malými deťmi?
V dnešnej dobe je úplne prirodzené, že mobilné telefóny používajú aj deti. Umožňujú im kontakt s rodičmi, ale môžu slúžiť aj ako nástroj bezpečnosti a kontroly rodičov, kde sa ich dieťa práve nachádza. Napriek tomu rodičia by si mali zvážiť, či ich dieťa mobilný telefón naozaj potrebuje a ak áno, tak by mali svoje deti viesť odmalička k správnym návykom, ktoré s ich používaním súvisia, napríklad jeho vypínanie počas vyučovania, či kultúrnych podujatí. Mobilný telefón má v prvom rade slúžiť svojmu majiteľovi a nie ho ovládať.
Mobily sa neustále zmenšujú, nie je už čas na ich opätovné zväčšovanie?
Máte pravdu, pri dnešnej zložitosti to už asi nebude možné a i z praktického hľadiska je už niekedy problém vyťukať číslo. Manažérske telefóny sú väčšie a riešením sú napríklad rôzne sklápacie systémy a podobne. Veľmi dobrá funkcia je možnosť zosynchronizovania a prepojenia mobilu s vaším pevným počítačom a vzájomné zdieľanie dát.
Viete si predstaviť dva alebo tri dni bez mobilu?
Viem. A často ho, najmä na dovolenke, vypínam. I keď je fakt, že mám ešte jeden s utajeným číslom, kde sa mi dovolajú len najbližší spolupracovníci a blízka rodina. Tento je takmer vždy aktivovaný.
Aký je pracovný deň technickej riaditeľky a aký bol pred šiestimi rokmi?
Chodievam do práce na pol ôsmu, kedy chodí aj moja asistentka. Od pol deviatej začína hustý poradový deň, kedy je už prítomná väčšina zamestnancov. Máme veľa porád. Jednotlivé dni sa do určitej miery líšia. Bežne robievam od približne pol ôsmej do siedmej večer. Bohužiaľ. Ale je to lepšie ako pred tými šiestimi rokmi, kedy som síce chodievala na pol deviatu, ale bežne som odchádzala z práce až okolo desiatej v noci. Viem, že to nebolo zdravé, no bolo to obdobie dynamického rastu a obrazne povedané, po prvýkrát som mala v rukách štyri miliardy korún na investície.
To je tuším ročný rozpočet Žilinského samosprávneho kraja...
Je to možné. Dnes už nemám traumu z toho, že mám dobre a efektívne minúť toľko peňazí a beriem to ako bežnú súčasť svojej práce. A samozrejme, nie je to len moja zodpovednosť.
Dá sa toto tempo dlhodobo vydržať? Ako relaxujete? Ste mladá, slobodná, ale predsa...
Je to náročné, ale práca ma stále baví, nie je monotónna, je plná každodenných zmien. Pracujem vo výbornom kolektíve zohratých ľudí. Som poctivec a venujem sa čoraz viac strategickým cieľom a dlhodobému rozvoju, teda ten záber je obrovský. Chodím si občas zacvičiť a rada chodím do hôr na turistiku i keď by toho mohlo byť viac. Mojím cieľom je končiť v práci okolo šiestej, takže budem to musieť skrátiť o hodinu. To už je taký bežný pracovný čas vrcholových manažérov.
Plány do vzdialenejšej budúcnosti?
Nechcela by som takto intenzívne pracovať celý život. Keď ma to prestane baviť, tak odídem a hotovo. A nič sa nestane, každý sme nahraditeľný. Technika pôjde ďalej i Orange pôjde ďalej. Treba myslieť aj na život. Navždy však zostanem vďačná za túto šancu. Je to obrovská škola života a Orange je vynikajúca firma.
Do politiky vás to nelákalo, teraz sa blížia komunálne voľby?...
Do politiky ma to nikdy nelákalo, ale kedysi som túžila byť diplomatkou.
Možno niekedy vo Francúzsku...
No, to by bolo fajn.
Prišli ste do Žiliny na Inovačný život, ktorý organizuje Nadácia 21. storočia. Aký máte vzťah k rodnému mestu?
Zo Žiliny som odišla v roku 1991 a Bratislavčankou som sa stala v roku 1996. Mám na Žilinu a kamarátov fantastické spomienky a srdcom stále zostávam Žilinčankou. Mesto sa rozvíja a mení, čo je dobré. Naberá šmrnc dynamického moderného mesta. Čo ma znepokojuje, je rapídne ubúdanie zelene a oddychových plôch v meste. Keď si vybavím Paríž, tak tam je množstvo parčíkov, kde ľudia relaxujú cestou do práce, z práce i vo voľných chvíľach. So Žilinčanmi mám inak veľmi dobré skúsenosti. Moja asistentka je Žilinčanka i moji ďalší dvaja kolegovia. Niekedy by som sa tu možno rada vrátila.
Ako často sa vám darí prísť?
Tak raz do mesiaca.
S čím ste prišli na Inovačný život Žiliny?
Žilina má pre našu firmu veľký význam. Chceme tu mať vynikajúce služby a kontakty. Radi by sme pomohli aj mestu v infraštruktúre. Cez Žilinu ide naša optická infraštruktúra a máme tu malé technologické stredisko, ktoré je obsluhované na diaľku a nemáme tu personál. Snažíme sa spolupracovať so Žilinskou univerzitou (ŽU), ktorá bola štartovacím miestom mnohých z nás. Osobne som v správnej rade ŽU, čo je pre mňa veľká česť. Tlačím na našu firmu, aby sme mali viac diplomantov. Problémom je to, že ľudia sú u nás veľmi vyťažení a majú málo času sa im venovať, no verím, že sa aj tu zlepšíme.
Odkaz Žilinčanom na záver?
Buďte v pohode a chráňte si zeleň.