Mário Borák (32) chytil prvýkrát fotografický aparát do rúk v roku 1991 a prvé svoje fotografie s ním urobil, keď cestoval stopom po Európe. Fotil, ako každý v tom čase, fotoaparátom Praktika. Fotografoval hlavne pre seba a len tak zo zábavy. Chvála rodiny za vytvorené fotografie ho povzbudila a skúsil fotografovať dievčatá. Začal chodiť fotografovať aj na rôzne propagačné akcie, no a prišli i prvé fotografie určené na účely reklamy.
„Stále ma to však viac a viac lákalo do sveta,“ hovorí Mário. „Z niekoľkých výletov do exotických krajín som urobil fotografickú výstavu. Práve na nej ma oslovili zástupcovia zahraničnej agentúry a cestovných kancelárií, či by som mohol pre nich nafotografovať vo svete už konkrétne veci. To bola pre mňa určitá výzva, ale prevládal aj strach, či to zvládnem,“ rozpráva o svojich začiatkoch mladý cestovateľ. Po svete sa začal Mário túlať od roku 1995 a veľmi rýchlo prišiel na to, že využívaním zájazdov cez cestovné kancelárie sa poriadna fotografia urobiť nedá. Do sveta začal teda cestovať sám a na dlhšiu dobu. „Moje cesty po cudzej krajine trvajú minimálne mesiac a vždy sa snažím so sebou zobrať nejakého priateľa, aby mi nebolo na ceste smutno a hlavne, aby mal kto strážiť techniku a veci,“ vysvetľuje Mário. „Aj keď som precestoval 42 krajín sveta, zatiaľ ma o techniku okradli len na Slovensku v Žiline a v Rumunsku, kde ma prepadli. V Žiline som prišiel o najnovší fotoaparát Nikon F5, ktorý som si len pár dní predtým doviezol z Ameriky. Aj keď som časom sám zistil, kto ten fotoaparát ukradol, už som ho viac nevidel. Bola to pre mňa veľká strata.“ Viac ako mesiac sa túlať po neznámej krajine ďaleko vo svete znamená, vedieť sa aj dohovoriť. „Je to pravda, no po tých miestach, kde chodím, mi moja angličtina, nemčina, ruština, či trochu arabštiny v dorozumievaní s obyčajnými ľuďmi nepomôžu. V odľahlých dedinách Južnej Ameriky, Afriky alebo Ázie je najlepším dorozumievacím jazykom logika a úsmev. Ja si hovorím po slovensky domorodec napríklad po tamilsky, sme spolu celý deň a dorozumieme sa. Je to zaujímavé zistenie, možno aj neuveriteľné, no je to fakt,“ rozpráva s nadšením cestovateľ Mário, ktorý sa najdšej túla po arabských štátoch. Možno preto, že tam má veľa priateľov a blízkych, ale aj preto, že tam žijú zaujímaví ľudia, ktorých tváre vedia človeka upútať. Práve ľudské tváre sa stali pre Mária symbolom prostredia, v ktorom sa pohybuje a práve pohľad na ne mu s odstupom času o tej - ktorej krajine povie viac ako bežný pohľad na krajinu. V krajine, po ktorej cestuje, sa väčšinou individuálne snaží fotograficky zdokumentovať všetky jej oblasti. Fotografuje krajinu, architektúru, ľudí, zvieratá, prírodu, detaily a rôzne zaujímavosti. Toto mu umožňuje z krajiny doviesť stovky a niekedy aj tisíce fotografií. Ak by dnes nebola digitálna technika, tak by nebolo reálne urobiť také množstvo fotiek na klasické filmy. Po náročnej ceste nastáva triedenie fotografií a ich kategorizovanie.
Z väčšiny nafotených snímok ostane ani nie desatina. Tieto fotografie si zoberie zákazník a ten ich už využíva pre svoje potreby. Samozrejme, že pri zachovaní autorských práv.
A ktorá z ciest bola najzaujímavejšia a ostala dlho v pamäti? „Keď som ešte len začínal s fotografovaním, tak som sa vybral sám autom do Sýrie. Od nás viac ako 4-tisíc kilometrov a veru neraz v neznámej krajine, v noci, na cestách-necestách, mi bolo všelijako. Keď však človek chce, tak zvládnuť sa dá všetko,“ dodáva na záver. Fotografovanie pre zahraničné agentúry je finančne náročné, ale dá sa to zvládnuť a z toho sa aj uživiť. Mário Borák to zvládol, vie zdolať všetky prekážky. Cestovaním spoznáva ďaleké krajiny, ľudí, ich charakter, starosti a radosti a práve v portrétoch ľudí sa snaží toto poznanie zachovať. Lebo, ako tvrdí:
„V tvárach ľudí nájdete všetko.“