Žehličky sa prvýkrát objavili už v 17. storočí, ale dvesto rokov trvalo, kým sa stali bežnou súčasťou domácnosti. Žilinčanke Ivete Pfliegelovej učarovali natoľko, že sa stala ich vášnivou zberateľkou.
Veľa žien tvrdí, že žehlenie je pre ne nudné, otravné a keby mohli, najradšej by sa mu vyhli. Stereotypná práca za žehliacou doskou im totiž neprináša vôbec nijaké potešenie, len boľavý chrbát. Zberateľka starých žehličiek Iveta Pfliegelová však žehlí rada a okrem toho ju zaujíma i história tohto pracovného nástroja. „Žehličky som začala zberať asi pred desiatimi rokmi. Prvá sa mi zapáčila na zberateľskej burze v Radoli. Upozornil ma na ňu môj manžel, pretože mu pripomínala tú, ktorou žehlila jeho mama,“ spomína na svoje zberateľské začiatky a z chodby nosí jednu žehličku za druhou. Uložené ich má na dlážke, aby náhodou niektorá nespadla. „Vyrobené sú z liatiny, takže sú oproti dnešným pomerne ťažké. Najťažšia má viac ako päť kilogramov - nechcela by som, aby mi spadla na nohu. Gazdinky prv ani nemuseli na látku tlačiť. Zo žehlenia boli ale ešte viac unavené ako dnešné ženy,“ myslí si a upozorňuje nás na pekne tvarované drevené držadlá. Žehlička musela dobre sedieť do ruky. Držadlá boli ozdobné, pohodlné a niektoré sa dali aj oddeliť a preložiť na inú žehličku. V čase, keď ešte nebola elektrina, nahrievali sa totiž žehličky na peci alebo v nich vo vnútri tlelo drevené uhlie. „Mám aj žehličky s vymeniteľnými liatinovými vložkami. Keď jedna vychladla, žena si ju vymenila za druhú a pokračovala v žehlení,“ vysvetľuje. Neskôr sa začali žehličky nahrievať horiacim liehom alebo plynom a už koncom 19. storočia sa začali vyrábať prvé na elektrinu. „Na týchto žehličkách sa nemalo čo pokaziť, preto vydržali celé generácie. Pokiaľ náhodou nepraskli z neustáleho nahrievania a ochladzovania, slúžili mnoho rokov. Ja doma žehlím už piatou žehličkou a, samozrejme, nekropím vodou z hrnčeka, ale používam moderný naparovací systém.“ Žehliaca plocha dnešných žehličiek býva keramická alebo antikorová či potiahnutá smaltom. Niekdajšie hliníkové a teflónové plochy žehličiek sa na kovových zipsoch poškodzujú. „Žehličiek vo svojej zbierke nemám veľa. Na burzách alebo v starožitníctve sa objavujú len málokedy. Pre niekoho sú to len staré haraburdy, ja by som ale chcela aj takýmto spôsobom zachovať kúsok histórie pre mladšie generácie,“ hovorí zberateľka.