bieral toľko zážitkov a skúseností, že by mu mohli závidieť aj hociktorí starci.
Už úvod cesty vzbudzuje obavy. Do Južnej Kórey sa totiž vybral zo Žiliny vlakom. Tam sa mal totiž zúčastniť kultúrneho a športového festivalu orientovaného na bojové umenia. „Rozhodol som sa, že pôjdem transsibírskou magistrálou zo Žiliny do Moskvy a odtiaľ ďalších sedem dní do Vladivostoku,“ hovorí Peter. Už samotná, viac ako týždeň trvajúca cesta touto magistrálou je fantastický zážitok. „Vo vlaku sa aj spí a po ceste sú pravidelné prestávky na oddych,“ dodal. Z Vladivostoku to mal loďou do Južnej Kórey vraj už len na skok.
„Južná Kórea je špecifická krajina. Oficiálnym jazykom je kórejčina a človek sa tam veľmi ťažko dohovorí po anglicky.
Rozhodol som sa však prejsť krajinu stopom. Prestopovanú mám totiž celú Európu, a tak som to vyskúšal aj v Ázií. Keď Kórejčania vidia Európana, sú veľmi ústretoví. Po každom stope som mal napríklad pozvanie do reštaurácie. Zistil som, že sú to veľmi otvorení ľudia,“ opisuje svoj prvý zážitok s východnou kultúrou Peter. Na festivale bol jediným Žilinčanom. Zúčastnili sa ho však zástupcovia 150-tich krajín z celého sveta. „Festival trval týždeň, vždy od rána do neskorých nočných hodín. Cvičil som won-hwa-do, ale keďže som bol sám, tak som sa pridal ku skupinke Kórejčanov,“ prezradil.
Po skončení festivalu sa však ešte domov neponáhľal. Rozhodol sa v krajine zostať a vyskúšať život v budhistickom kláštore. „Jeden človek mi dal kontakt na mnícha, ktorý žil v horách. Išiel som teda za ním. Problém bol však opäť v komunikácii. Dorozumievali sme sa rukami, nohami, ako sa len dalo. Práve vtedy som si uvedomil, že domáci sa budú veľmi ťažko učiť angličtinu. Preto som sa rozhodol začať s kórejčinou. Postupne som rozvinul ľahkú kórejskú komunikáciu a to mi veľmi pomohlo,“ prezradil. Deň s budhistickými mníchmi bol veľmi upokojujúci, ale aj namáhavý. „Ráno vstanú, modlia sa, cvičia a potom celý deň pracujú na poliach a v sadoch. Určený majú pravidelný režim a ten striktne dodržiavajú. Bola to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Mal som možnosť rozvíjať sa po duchovnej stránke. Na druhej strane som ale dosť pochudol. Budhisti totiž nejedia žiadne mäso a strava pozostávala zo samej ryže s rôznymi šalátmi, ktoré boli buď veľmi štipľavé alebo veľmi sladké. Zaujímavé ale je, že som síce schudol, ale necítil som nedostatok energie. Tá ich strava je zrejme veľmi dobre vyvážená,“ myslí si Peter. Okrem toho zase každý večer tvrdo trénoval mimo stien kláštora.
Kórea ho fascinovala a stopom ju prešiel takmer celú. Po troch mesiacoch sa však vybral ďalej – do Japonska, na južný ostrov Kjúšú. Odtiaľ sa opäť stopom vybral až do Tokya. „Japonsko je kolíska bojových umení a aj východnej civilizácie. Pochodil som tu rôzne školy, ale nikde som nezostal dlhšie ako dva, tri dni. V Japonsku sú neuveriteľne krásne kláštory a je ich veľmi veľa. Nie je tu však problém vidieť budhistického mnícha v bavoráku a s notebookom, či mobilom. Japonci sú navyše veľmi stresovaní a zaneprázdnení. Na druhej strane sú ale veľmi prístupní pre cestovateľov zo západu. Dá sa tam veľmi dobre prenocovať v niektorej rodine, či kláštore za minimálny poplatok.“
Z Tokya viedli jeho kroky na Filipíny. „To je naozaj veľmi úžasná krajina. Rozkladá sa asi na 150-tich ostrovoch a strávil som tam niečo vyše mesiaca. Pozval ma tam jeden známy na seminár bojových umení,“ povedal cestovateľ. Seminár trval asi dva týždne a konal sa v hlavnom meste Manile. Ďalšie dva týždne Peter cestoval po krajine. „Ľudia sú tam veľmi otvorení a priateľskí a takmer všetci hovoria po anglicky. Krajina je krásna, majú nádherné more a pláže. Veľmi známe sú napríklad ich terasovité ryžové políčka. Veľa ľudí Filipíny nenavštevuje kvôli nestabilnej politickej situácii, ale ja by som to každému odporúčal,“ doplnil Peter.
Z Filipín sa po polročnom cestovaní vrátil cez Kuvajt a Irak späť do Žiliny. „Získal som veľmi veľa. Trošku som spoznal, ako žijú ľudia v Ázii a pochopil som, že úplne inak zmýšľajú. Rád by som pochopil našu úlohu v pozemskej púti a časom rozdával svoje bohaté skúsenosti iným ľuďom,“ prezradil mladý Žilinčan.