Lektorka – sprievodkyňa Oľga Fapšová (31) zo Žiliny trávi v 700-ročnom Budatínskom zámku už desať rokov takmer každý deň.
Prečo ste si vybrali toto povolanie?
Keď som pred desiatimi rokmi ukončila strednú poľnohospodársku školu, nenašla som uplatnenie v mojom odbore a keďže bývam blízko Budatínskeho zámku, zaujímala som sa o prácu v Považskom múzeu. Náhodou bolo práve vtedy voľné miesto lektorky. Prvé tri roky som pracovala vo vysunutej prírodovednej a etnografickej expozícií v krasňanskom kaštieli, kde som sprevádzala niekedy až trinásť výprav denne. Začiatky v mojom prvom zamestnaní neboli však jednoduché. Bola som ešte o desať rokov mladšia a dosť nesmelá. Počiatočný ostych som prekonávala niekoľko mesiacov. Od svojej skúsenejšej kolegyne som sa ale veľa dozvedela a časom tréma opadla. V múzeu teraz pracujem aj so svojim manželom, ktorý je konzervátor drotárskych výrobkov. Je to výhodou, lebo sme viac spolu a ako zamestnanec múzea chápe, že som v práci aj cez víkendy.
Čo je náplňou práce lektorky – sprievodkyne?
Sprevádzam návštevníkov priestormi múzea a poskytujem im výklad k vystaveným exponátom. Zároveň mám aj dozor, aby sa predmetov nedotýkali. Múzeum totiž navštívi denne aj dvesto ľudí a keby každý všetko ohmatal, alebo si sadal na pohovky, znehodnotili by sa. Výklad trvá približne 45 minút, čiže asi toľko ako jedna vyučovacia hodina, takže dá dosť zabrať na hlasivky. Počas neho prejdem zakaždým 220 schodov do veže a 220 schodov naspäť. Zo začiatku ma večer bolievali nohy, ale už som si zvykla. Najviac návštevníkov máme, keď prší. Od júna do augusta k nám zase chodí mnoho školákov a cez prázdniny dovolenkári a turisti. Návštevnosť ovplyvňuje aj to, aká práve prebieha na zámku výstava. Najväčší záujem je o výstavy, ktoré zaujímajú všetky vekové kategórie, napríklad historické vozidlá alebo odevy či huby. S veľkým záujmom sa stretla aj súčasná výstava archeologických vykopávok z priestorov automobilky pri Žiline, ktorá trvá ešte do 30. septembra. Naši návštevníci ale nemusia čakať pred dverami, kým prídu na rad. Môžu sa prejsť v našom nádhernom zámockom parku so vzácnymi drevinami po náučnom chodníku až k sútoku riek Váh a Kysuca, prípadne si sadnúť pod staré stromy na lavičku. V našej muzeálnej knižnici máme zaujímavú literatúru a keď mám chvíľu voľno, čítam si o histórii, čo mi potom pomáha pri výklade.
Na čo sa vás návštevníci pýtajú najčastejšie?
Každý sa zaujíma o niečo iné, ale väčšinou k nám chodia asi kvôli drotárskej expozícií, pretože sme najväčšie drotárske múzeum na svete. Deti najviac upútajú preparované zvieratá. Sú úprimné, bezprostredné a pýtajú sa, čo ich napadne, takže sa niekedy nad ich otázkami aj zasmejem. Dospelí sa zvyčajne zaujímajú aj o minulosť zámku, no o tej vieme pomerne málo, pretože v roku 1849 pri požiari vyhorel zámocký archív s mnohými písomnými pamiatkami. Dnes už o zámku viem viac, ako keď som začínala, takže ma len tak nejaká otázka nezaskočí. No ak si nie som istá, radšej to priznám, ako by som si mala niečo vymýšľať.
Akých návštevníkov máte najradšej?
Najviac ma potešia tí, ktorí majú blízky vzťah ku kultúre a histórii, tí vedia oceniť, čo tu máme. Navštevujú nás cudzinci až z Poľska, Nemecka, Anglicka či Japonska. Domácich je najmenej, tým to asi nie je vzácne.
V počiatkoch som sprevádzala i návštevníkov, ktorí ešte poznali pôvodných majiteľov zámku, lebo gróf Gejza Csáky tu žil ešte do roku 1963. Niekedy mi je aj ľúto, že sa už pominuli a nestihla som sa od nich viac dozvedieť. Niektorí návštevníci mi porozprávajú aj veľa perličiek, ale tie zahŕňam do výkladu len opatrne, pretože nie sú historicky doložené.
Máte v zámku aj zámocké strašidlo?
Ja osobne na strašidlá neverím a v múzeu sa nebojím ani potme, ani keď som tu sama. Za tie stáročia sa v týchto miestnostiach mohli odohrať rôzne hrôzostrašné príbehy, no ja nemám strach ani na cintoríne. Mala som kolegyne, ktoré sa tu báli. Je to stará stavba, schodisko drevené a keď vonku fúka vietor, alebo sa ochladí, ozývajú sa tu veru všakovaké záhadné zvuky. Drevené okná a dlážky vŕzgajú a akustika je tu taká, že keď kráčam, ozvenu mojich krokov počujem z druhej miestnosti. Jedna moja kolegyňa sa raz poriadne vyľakala, keď sa jej zdalo, že na poschodí niekto skočil a bežal po miestnosti a to sa len zo steny uvoľnil jeden podnos a kotúľal sa po zemi. Je tu však väčšinu roka pomerne chladno a vlhko, takže bývalým obyvateľom niet čo závidieť. Bývať by som tu nechcela, tých desať hodín mi úplne stačí.
Za tie roky vás asi už pozná mnoho ľudí...
Pravdaže, niektorí si ma pamätajú aj po piatich rokoch, keď nás opäť prídu navštíviť. Je milé, že ma často, najmä malé deti, zdravia aj v meste na ulici. Oni si ma ľahšie zapamätajú, no ja si toľkých ľudí zapamätať nemôžem.
