Bodka za jedinou oslavou
Mala to byť spomienka na najhrdinskejšie obdobie našich národných a štátnych dejín. Mala to byť manifestácia vďaky našim hrdinom. Mala to byť pripomienka, že k víťazstvu nad fašizmom v Európe prispel aj náš národ, spoločná československá armáda, slovenskí a českí občania, vyvražďovaní Benderovcami na našom území ešte dlho po skončení vojny.
Namiesto pocitu dôstojného uspokojenia vrátila som sa v sobotu 26. au-
gusta od pamätníka týchto udalostí vo Varíne, kde sme sa v rámci osláv SNP zišli so smútkom a zahanbením. Na oslavu, ktorú v mene protifašistických bojovníkov zorganizovala žilinská okresná organizácia Komunistickej strany Slovenska, tam prišlo asi desať občanov Žiliny, o niečo menej miestnych občanov Varína a skoro plný autobus zástupcov všetkých českých krajov, medzi nimi generál Richter a iní, ktorí si – ako každý rok – prídu spomenúť na spoločnú minulosť, na krv hrdinov, čo sa aj tu v horách neďaleko Žiliny prelievala za našu slobodu, budúcnosť, demokratickú súčasnosť, na ktorú sa v politickom živote tak radi odvolávame.
Stalo sa všetko len formalitou? Kam sa podela naša vďačnosť otcom, ktorí tu ležia? Ako necítiť zahanbenie, že českí občania sem putovali stovky kilometrov a my, hrdí Žilinci, sme nevedeli prekonať nejakých desať či ešte menej? Kde ostávate, deti, potomkovia týchto otcov? Aj vy ste zabudli? Bol to obraz zlej pamäti občanov alebo iba nemohúcnosti organizátorov?
Budúci rok si pripomenieme 60. výročie porážky posledných bojujúcich príslušníkov ozbrojených nacistických síl na našej pôde. Bude to iná oslava? Píšem otáznik. To namiesto bodky za tou tohoročnou. Prídeme konečne raz všetci, ktorým koluje v žilách hrdosť, že sme nezískali slobodu zadarmo a bez nášho pričinenia, alebo sme už všetci necitliví a mŕtvi, a to v časoch, keď sloboda ešte stále nie je samozrejmosťou pre celý svet, keď solidárnosť so svetom môže byť úprimná, samozrejmá a živá iba tam, kde si vedia vážiť tú vlastnú.
Štefánia Marejková
