O ceste na Vtáčí ostrov

A čože by to už bolo za scifistu, keby žil a bavil sa iba ako konvencie kážu? Realizačnému tímu občianskeho združenia Explózia chuti a jeho prívržencom sa minulú nedeľu podaril nevšedný kúsok. Reportáž o tejto udalosti vám prináša Lucia Droppová.

Nie som taká odvážna, aby som preplávala žilinskú priehradu ani v jej najužšej šírke. Napriek tomu som už od zatopenia Mojšovej Lúčky túžila zistiť, čo sa skrýva na malom, tajomnom ostrovčeku v strede tejto rozľahlej vodnej plochy, kamarátmi nazývanom Vtáčí ostrov. Ako sa tam však dostať inak ako vo svojich fantáziách, najmä, keď nemám otca, ktorý by mal vodný skúter v garáži? Na prvý pohľad ľahko. V skutočnosti sme museli nazbierať vyše 400 plastových fliaš, čo pri rozmeroch pivničných priestorov našich panelákov nie je vôbec jednoduché. Ale ako sa hovorí, keď sa chce, tak sa dá. A keďže sestra jedného z nás odišla študovať niekam do zahraničia, jej prázdna a nevyužitá izba sa na chvíľku stala priam ideálnym útočiskom pre niekoľko veľkých odpadových vriec plných PVC hmoty. Nakúpili sme 300 metrov lepiacej pásky a jedno veľké klbko lyka. Vedomostí z lodnej dopravy z vysokej školy i konštruktívne návrhy mladých inžinierov nezostali len pre pobavenie okolia, ale našli aj praktické uplatnenie – rovnako ako šikovné ruky, trpezlivosť a dobrá nálada. Po niekoľkých hodinách práce sme s veľkou dávkou predstavivosti a o to väčšou radosťou začali vznikajúcu plť nazývať loď. Traja dobrovoľníci, ja a živý záchranný čln v podobe nadšenca plávajúceho za nami, sme sa rozlúčili so zvyšným realizačným tímom lode, aby sme sa s malými dušičkami a veľkými očakávaniami vydali v ústrety ostrovnému dobrodružstvu. Napriek tomu, že nám do tvárí fúkal silný vietor, že naša rôznorodá váha zjavne deformovala loď už po niekoľkých desiatkach preplávaných metrov a že v rukách sme mali len jedno polooriginálne veslo, sme zhruba za hodinu s jasotom skutočných priehradoplavcov dosiahli vytúženú pevninu. Naše vytrženie z výhľadov a trávnatej flóry prekonalo i sklamanie zo zistenia, že na Vtáčom ostrove žiadne vtáky nežijú. V strede tohto niekoľkometrového kúska zeme sa hrbila len drobná kôpka kamenia – pravdepodobne zvyšky kultúry jeho pôvodných obyvateľov, možno vtáčie hroby a možnože len dielo podobných návštevníkov, akými sme boli aj my. Pustý ostrovný svet sme opustili bez narušenia jeho zákonitostí, nezanechali sme na ňom ani vlastnoručne vyrobenú vlajku. Vtáky, ktoré raz ostrov osídlia, ju nepotrebujú. Avšak to nebolo všetko! Na našej ďalšej ceste, ktorá bola kvôli návšteve pohostinstva niekoľkonásobne dlhšia ako samotná púť na Vtáčí ostrov, nás ešte čakali rôzne sprievodné dobrodružstvá. Napríklad nás oboplával nafukovací čln s namysleným kapitánom a jeho ešte namyslenejším prvým a jediným dôstojníkom. Ich nadutosť však spľasla, keď sme im pripomenuli, že naša loď je štyristokrát trvácnejšia ako ich jednodielna bárka. V čase krízy, kedy si naši veslári vypomáhali pri veslovaní aj kormidlom, nám nečakane prišla na pomoc jazerná pani. Chvíľku tlačila naše plavidlo pred sebou ani slamku. No rovnako ako sa objavila, zase zmizla. Prezradila nám ale, že sa bojí, aby si nenamočila nový účes. Takže nielen my, suchozemšťanky, máme takéto starosti. Na konci našej plavby nás nemilo prekvapili konštrukčné problémy lode. Jednotlivé jej časti sa začali svojvoľne pohybovať a nám, keďže sme mienili zostať na palube až do poslednej chvíle, nezostávalo iné, ako zatláčať jednotlivé vyskakujúce fľaše späť na miesto. Strašná drina! Ale vyplatila sa. O necelé dve hodiny od vyplávania sme šťastlivo prirazili k brehu. Ihneď po vylodení sa loď sťa by na povel rozpadla. Ak by bola živým tvorom, vystrojili by sme jej pompézny pohreb. Avšak i takto sme za jej zvyšky niesli plnú zodpovednosť až do konca. Tak ako sme z každučkej plastovej fľaše vopred odstránili etiketu, aby sa po ceste neodlepila a neznečistila žilinskú priehradu, tak sme po dovŕšení našej púte loď rozmontovali, jednotlivé diely odvzdušnili a do posledného štuplíka odviezli do separovaného zberu. Na svete je veľmi málo vecí, ktoré sú lepšie, ako priateľstvo, ľudia s podobným zmýšľaním a chuťou spoločne zažívať dobrodružstvá. Potom už vôbec nemusíte vedieť plávať, aby ste sa dostali na svoj Vtáčí ostrov.