Možno ste niekedy mali chuť spraviť nejaký dobrý skutok a napadlo vás, že by ste mohli ísť darovať krv. Vždy vás však od toho niečo odradilo. Motívy môžu byť rôzne. Strach z ihly alebo pocit, že by vám mohol jej nedostatok spôsobiť zdravotné problémy. Niektorí ľudia však svoj prvotný strach prekonali a stali sa z nich pravidelní darcovia. Čo k tomu viedlo Romana, ktorý spolu s kamarátmi prišiel vo štvrtok 10. augusta do Národnej transfúznej služby v Žiline darovať krv desiatykrát? „Kamarátova mama išla na operáciu do Bratislavy, a tak som išiel darovať krv spolu s ním. Mal som z toho trochu aj strach. Počul som totiž, že tieto ihly sú oproti normálnym o čosi väčšie a viac to bolí. Nie je to pravda a teraz ľutujem, že som s tým nezačal skôr,“ pokojne rozpráva Roman a pritom mu práve sestrička pripravuje ruku na odber.
Ak by vás jeho príbeh inšpiroval, nie je nič jednoduchšie, ako sa zobrať a ísť darovať krv. Pokúsime sa vám priblížiť, čo všetko vás pred tým ešte čaká. Po príchode do čakárne vyplníte jednoduchý dotazník, absolvujete krátke vyšetrenie a to je v podstate všetko. V dotazníku sú uvedené otázky typu: „Mali ste posledný mesiac nádchu, hnačky, prisatého kliešťa, uhryzlo vás nejaké zviera?“ Odpovedáte krúžkovaním. Áno alebo nie. Zdraví ľudia by s jeho vyplnením nemali mať problémy. Mužov asi pobaví nešťastná trinásta otázka, ktorá je určená len im: „Mali ste niekedy pohlavný styk s mužom?“ Niektorí si môžu položiť otázku, či je krv homosexuálov horšia, keď ju nemôžu darovať? Problém je v tom, že tak isto ako ľudia, ktorí majú tetovanie alebo si dali zaplatiť za sex peniazmi, sú zaradení do rizikových skupín. Zdravotníci sa snažia takýmto darcom vyhýbať, alebo aspoň musia o nich vedieť. „Odoberanú krv vyšetrujeme na prítomnosť protilátok proti vírusovému zápalu pečene typu C, HIV, súčasne vyšetrujeme zápal pečene typu B a syfilis. Protilátky proti vírusu zápalu pečene typu C a HIV sa začnú vytvárať v ľudskom organizme až po určitom čase po tzv. „inkubačnej dobe,“ hovorí primárka Národnej transfúznej služby v Žiline Mária Laurincová. Celý problém je v tom, že podanie červených krviniek je pre pacienta život zachraňujúca liečba, ktorú v súčasnosti medicína nevie nahradiť ničím iným. „Inkubačná doba znamená „diagnostické okno“, kedy vyšetrovacími metódami nie sme schopní zachytiť infekciu v organizme darcu krvi, lebo ešte nie sú proti nej vytvorené protilátky.“ V tomto prípade sa lekár musí spoľahnúť na dotazník. Preto je na jeho konci uvedené: „Som si vedomý(á), že v prípade úmyselného zatajenia akýchkoľvek údajov môžem spôsobiť inému poškodenie zdravia alebo smrť a môžem byť stíhaný(á) podľa Trestného zákona SR.“ Aj preto sú na Slovensku, len bezplatní darcovia. Peniaze by najskôr prilákali bezdomovcov, teda ľudí zo sociálne slabších skupín, u ktorých je riziko infekčných chorôb väčšie. V konečnom dôsledku by bol ohrozený pacient, ktorý takúto krv dostane. Preto by darovanie krvi malo byť v prvom rade humánnym činom tak, ako v Romanovom a mnohých iných prípadoch.