Základným cieľom inštitútu vyživovacej povinnosti medzi rozvedenými manželmi je zmiernenie nerovnováhy v materiálnom zabezpečení, ktoré môžu vzniknúť po rozvode manželstva. Pretože po zániku manželstva zaniká aj vzájomná vyživovacia povinnosť manželov, je častým javom, že u jedného z rozvedených manželov dochádza k zníženiu jeho životnej úrovne, a to z rôznych dôvodov.
Podľa Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.
Príspevok na výživu rozvedeného manžela zaniká, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo, pretože tu vzniká nová vyživovacia povinnosť medzi manželmi a ďalej zaniká aj v prípade smrti povinného manžela.
