Napriek tomu sa rozprávajú, čítajú či počúvajú so zatajeným dychom. Zoznámme sa teda s Apolónom, bohom svetla, kult ktorého bol takmer taký rozšírený a populárny ako kult samotného najvyššieho boha Dia. Nemožno sa tomu čudovať, veď Apolón bol nemanželským synom Léto a najvyššieho boha Dia. Narodil sa na maličkom ostrove Ortýgia, lebo v iných krajinách sa báli prijať tehotnú Léto kvôli strachu z hnevu a žiarlivosti Diovej manželky Héry.
Apolón mal dve tváre – jednu krásnu, zamilovanú, druhú krutú, naháňajúcu hrôzu. Tú prvú ukázal v čase, kedy sa zasiahnutý Erosovým šípom lásky zaľúbil do nymfy Dafne, dcéry riečneho boha Peneia a bohyne Zeme Gaie. Raz ju roztúžený láskou začal naháňať. Už-už ju dobiehal, no nymfa požiadala matku, nech ju premení na čokoľvek, len nech unikne Apolónovi, ktorého nemiluje. A bohyňa Zeme ju premenila na vavrínový ker, veniec z ktorého nosil Apolón na svojej hlave.
Svoju krutosť prejavil Apolón zase pri hudobnom zápolení so satyrom Marsyasom. Ten vyzval Apolóna na súboj v presvedčení, že na flaute vie hrať rovnako krásne ako Apolón na harfe. Víťaz tohto súboja mohol s porazeným urobiť čokoľvek. Palmu víťazstva nakoniec, podľa rozhodnutia bohov, získal Apolón a satyrovu pýchu potrestal ozaj krutým spôsobom – zavesil Marsyasa na strom a zaživa ho zodral z kože.
Autor: sz