„Moja cesta k čipke bola trochu zvláštna,“ začína svoj príbeh o paličkovaní Jarmila Volfová. „Jedna známa si chcela dať urobiť paličky a obrátila sa o pomoc na môjho muža,“ hovorí o kurióznom začiatku zoznamovania sa s touto ručnou technikou, o ktorú sa predtým neveľmi zaujímala. „Manžel dal samozrejme urobiť paličky aj mne. Táto známa sa chcela učiť paličkovať, tak aj ja,“ usmieva sa čipkárka, ktorá je vo svojom povolaní ekonómkou. Práve v tom čase začínal kurz špaňodolskej čipky organizovaný Spolkom slovenských žien v Žiline. „Môj manžel ma tam prihlásil, vraj uč sa, mamina,“ opisuje, ako v štyridsiatich piatich rokoch začala holdovať novej záľube. „Predtým som sa venovala pleteniu, háčkovaniu, vyšívaniu aj šitiu,“ vypočítava svoje záujmy Jarmila Volfová a pokračuje: „Paličkovanie ma chytilo za srdce od samého začiatku a zo všetkých ručných prác sa mi zdá najjednoduchšie.“ Zhodou rôznych náhod a okolností sa šikovná čipkárka stále v tejto technike zdokonaľovala. Jeden rok absolvovala kurz v Španej doline, na ďalší rok sa zaúčala v Brezovej pod Bradlom do tajov krajňanskej čipky známej aj pod názvom tylová čipka a tento rok si osvojovala v Lackove v okrese Veľký Krtíš „grífy“ hontianskej čipky, ktorá sa vyznačuje veľkou farebnosťou. „V Žiline nemáme tradíciu čipkárčenia, a tak po skončení úplne prvého kurzu sme sa aj s kolegyňami rozhodli, že si založíme klub, pričom nám pomohlo Regionálne stredisko Matice slovenskej v Žiline,“ hovorí sympatická päťdesiatnička so šikovnými prstami. Odvtedy sa pravidelne stretávajú každý druhý utorok v mesiaci. „Všetky sa vždy na stretnutia veľmi tešíme. Ukazujeme si nové vzory, vymieňame si svoje nápady, triky a chválime sa, čo sa ktorej podarilo vypiplať za ten mesiac,“ rozpráva s potešením o priateľskom súperení, ale aj vzájomnej pomoci Volfová a predstavuje nám svoje výtvory. „Každému by som odporúčala, aby to vyskúšal. Je to veľmi jednoduché a rýchlo to pribúda,“ láka nás, aby sme sa aj my priučili pavúčiemu remeslu splietania nitiek. „Moju staršiu dcéru som paličkovať naučila. Chytila sa hneď na začiatku. Mladšia sa len prizerala, ale skúsiť to nechcela,“ opisuje dvojnásobná mamina a teraz už aj babička zábavnú príhodu spred rokov. „Raz sa tá mladšia tiež tak pozerala, keď zrazu povedala, že tam mám chybu a aj tak mi ten vzor nevyjde,“ spomína na svoj vtedajší veľký údiv. Dnes sa so svojimi dcérami dopĺňajú: „Dievky vyšívajú obrusy a ja im paličkujem okolky.“
Okrem toho, že sa Jarmila Volfová v remesle zdokonaľuje, zaúča aj svoje nasledovníčky. „Moja prvá žiačka je taká šikovná, že po prvom mesiaci nepravidelného učenia perfektne zvládla základy a veľmi rýchlo začala s nami vystavovať,“ hovorí s pýchou o svojej usilovnej učnici. „Pravdaže poriadame aj výstavy,“ pokračuje v ďalšom rozprávaní. „Vystavovala som v roku 2004 pri životnom jubileu, o rok neskôr v kaštieli v Radoli, tento rok v Novej Bani,“ prezrádza miesta, na ktorých sme mohli obdivovať jej výrobky. Tú poslednú výstavu jej riadne pokazil neznámy človek, ktorého Jarmila Volfová touto cestou pozdravuje: „Večer pred výstavou mi niekto ukradol spred činžiaka auto. Ešte šťastie, že som si dopredu do auta nenachystala všetky moje výstavné exempláre,“ vzdychne si a aj s odstupom času ju to bolí napriek tomu, že prišla „len“ o auto. „Veľmi ma potešilo, keď ma pozvali na výstavu do poľského mesta Wilamovice na dni ľudovej tvorby,“ spomína na vzájomnú spoluprácu s mestom Rajecké Teplice, ktoré má priateľské vzťahy s regiónom Bialsko-Biala v Poľsku. „Myslím, že v zahraničí viac doceňujú zručnosť našich remeselníkov ako u nás doma,“ hodnotí svoje skúsenosti z medzinárodného podujatia. „V mojich začiatkoch som sa trochu venovala kombinácii paličkovanej čipky a keramiky. Vtedy mi prezident čipkárov poradil, aby som sa tomu venovala naďalej,“ vraví o svojom paličkárskom zameraní a myslí si, že sa postupne odkláňa od klasickej čipky k modernejšiemu ponímaniu nápadov. „Mne to veľmi vyhovuje, ale vždy sa budem venovať aj klasike. Veď sa hovorí, že paličkou sa dá maľovať ako štetcom,“ povie a ukáže nám niekoľko miniatúr hýriacich farbami, ktoré skutočne pripomínajú skôr maľovaný obrázok. „Keď robíme tvorivé dielne, alebo predvádzame paličkovanie, často sa pri nás zastavia deti a chlapci prídu na postup oveľa skôr ako dievčatá,“ hovorí o neobvyklom záujme chlapcov o ručnú techniku Jarmila Volfová.
„Pri valci a klepotaní paličiek, ktoré prekladám podľa vzoru, si oddýchnem a relaxujem. Vtedy zo mňa spadne únava a načerpám novú silu,“ opisuje svoje pocity a prezrádza nám, že odkedy sa naučila ovládať malé drevené šúľky, neprejde deň, aby neurobila aspoň pár riadkov nového výtvoru.
