Jeho celoživotným krédom je pravda, spravodlivosť a humánnosť.
„Celý svoj život som strávil na Kysuciach,“ začína svoje rozprávanie Valér Vendrinský. „Kedysi to bol veľmi chudobný kraj, pamätám si, ako boli všade nastavané drevenice,“ vracia sa spisovateľ v spomienkach do svojej mladosti. Postupne sa mesto rozrastalo, pribúdali paneláky a zmenil sa jeho ráz. „Zo štyritisíc obyvateľov kedysi je dnes takmer sedemnásťtisíc a ja, ako človek, som mal z toho radosť,“ hovorí a myslí si, že to boli prvé impulzy, ktoré ho viedli k vyjadreniu svojich pocitov pomocou pera. „Ľudia pribúdali, kultúra sa rozvíjala a ja som sa snažil prinášať prostredníctvom slov potešenie,“ rozpráva s otvoreným srdcom o svojich pocitoch Vendrinský. „Ani neviem, ako som začal písať. Jednoducho to prišlo samo,“ nechce nám prezradiť svoj recept na písanie, ale svoje tajomstvo nám trochu poodhalí. „Vždy vychádzam zo svojich zážitkov, skúseností a životných situácií. Akosi automaticky si to viem premietnuť vo verši a epigram je hotový,“ vraví o vraj jednoduchom spôsobe vymýšľania krátkych a trefných veršovačiek. Valér Vendrinský je milý a sympatický starší pán, ktorý prednedávnom oslávil krásnych sedemdesiatosem rokov, ktoré by mu nikto nehádal. V mladosti sa venoval písaniu o rôznych zaujímavých udalostiach. „Keď kozmonaut E. A. Cernan navštívil rodisko svojich starých rodičov, vybral som sa do Vysokej nad Kysucou, odkiaľ pochádzali a napísal som o tom článok,“ pochválil sa spisovateľ. Vo svojom civilnom povolaní pracoval najskôr v Žiline v Slovene. Keď v Kysuckom Novom Meste postavili strojárenský podnik, prešiel tam a pôsobil v ňom až do odchodu na dôchodok. Svojej záľuby sa však nevzdal. „Vždy som sa snažil písať zábavne a podľa motta, že človek je nato, aby konal dobro, inak je jeho život zbytočný,“ zdôrazňuje svoju životnú pravdu Vendrinský. V roku 1997 debutoval s knihou Vyvolení a ponížení, kde predstavuje zbierku bájok, ktoré tvoria základ jeho tvorby. „Ani sa mi nechce veriť, že už prešlo toľko rokov od vydania tejto útlej knižky,“ zaspomína si s hrdosťou v hlase a pohladí rukou svoje dielko. Počas nášho rozhovoru listuje v kope rukopisov a vyťahuje z nich najmilšie výtvory. „Pri tvorbe mi občas pomôže manželka malou poznámočkou, ale inak mi do ničoho nezasahuje,“ odpovedá na naše zvedavé otázky.
„S Aninkou sme spolu už päťdesiatšesť rokov a nikdy mi nič nevyčítala. Vždy ma podporovala a za to si ju veľmi vážim,“ pokračuje, keď do miestnosti vstúpi jeho usmiata manželka. „My sme sa nehádali. Každý sme sa zatvorili k svojej záľube, ja k vyšívaniu a Valér k písaniu,“ dopĺňa slová svojho manžela Anna Vendrinská. Spoločne vychovali dve dcéry a dnes sa tešia z troch vnúčat a jedného pravnuka. Teraz si v pokoji užívajú jeseň svojho života a tešia sa z každého dňa.
„Mojím cieľom je zovšeobecniť životné pravdy,“ hovorí o méte, ktorú chce svojimi veršami dosiahnuť spisovateľ, čo prežil druhú svetovú vojnu. „My starší ľudia sa opierame o morálku a aspoň mne sa zdá, že niekam vymizla,“ myslí si a ľutuje, že niektoré hodnoty života sú potláčané do úzadia. Z ľudských vlastností si najviac cení skromnosť a neznáša samochválu. Na záver by chcel všetkým odkázať: „Bol by som rád, keby sa zlepšili vzťahy medzi ľuďmi, aby sa zbavili klamstva, nenávisti a zlomyseľnosti, aby boli ľudia k sebe dobrí. Potom sa do spoločnosti vráti morálka.“
AFORIZMY:
Čo nechceš, aby ti druhý činil, urob si to sám.
Keby bolo pravdou, že ženu možno stvoriť z rebra, nejeden muž by chodil bez rebier.
Najväčšia faloš sa neraz ukrýva za najmilším úsmevom.
Najobratnejší vykrúcač je politik.
Keby nebolo hlupákov,
múdri by nemuseli ustupovať.
