V jeden teplý letný podvečer sme sa vybrali na návštevu rodiny Baránkavcov. Boli sme zvedaví na ich chatu, ktorá sa nachádza na kopci, len kúsok od Budatínskej Lehoty a ukrýva mnohé tajomstvá.
V zelenej húštine sme našli úzke schodíky. Keď sme sa po nich vyštverali, otvorila sa nám pred očami stromami obkolesená chatka s terasovitou záhradou. Z dverí nás víta opálený pán domu Ondrej Baránek. „Pred chvíľou sme sa vrátili zo sena,“ povie a rukou ukáže na náprotivnú stráň, kde sa črtajú vysoké kopy sena. O chvíľu mu spoza chrbta vybehne čiernovlasé dievča v žltom tričku, ktoré takmer pristúpi chvost mačke, ktorá sa vyhrieva na slnkom zaliatom kameni vedľa otvoreného kozuba. Za ňou sa tmolí malé šteniatko. „To je moja vnučka Saša,“ predstaví nám malú slečnu, ktorá sa hneď kamsi ponáhľa. „Išla zavolať kamarátky,“ vysvetľuje situácie znalý dedko, kým si sadáme k stolu. Spoza nízkeho živého plota, ktorý lemuje schodíky, počuť šušťanie vody. Vykukne odtiaľ domáca pani Margita Baránková, ktorá usilovne polieva hriadky zeleniny a kvetov po horúcom letnom dni. „Ideme sa pozrieť na zajačiky,“ volá na dedka Saša a s kamarátkami sa rozbehne k zajačincu. „Máme ich tam asi päťdesiat,“ prezradí nám úctyhodné číslo hladných zajačích krkov chovateľ. „Zožerú poriadne. Denne plné vrece sena alebo plnú nošu trávy. A to je riadna fuška dopratať to sem,“ odfukuje si pri predstave, čo ho ešte čaká. „Predtým som sa zaoberal chovom čistokrvných párov, teraz mám väčšinu miešancov,“ hovorí Baránek a vymenováva plemená svojich miláčikov, s ktorými má chovateľské skúsenosti od činčily veľkej a striebornej, cez kalifornského bieleho s čiernym ňufáčikom až po obrovského francúzskeho barana. „Choval som aj francúzskeho strieborného, ktorého mláďatá sa narodia úplne čierne a až postupne sa im kožúšok premení na taký striebristý,“ hovorí o zaujímavosti zo sveta zajkov. Zatiaľ sa k nám potichučky priplichtil sedemtýždňový Luk, šteniatko beagla, ktoré sa stalo miláčikom všetkých detí a hlavne babky Margity Baránkovej. „Máme ešte jedného psíka. To je náš Matuzalem, má už skoro devätnásť rokov,“ hovorí majiteľ zverinca o havkovi, ktorý pomaličky schádza dolu schodíkmi. „Keby sa oňho manželka s láskou nestarala, bolo by už po ňom,“ povie a láskavým okom sa pozrie na psieho deduška. „Je to plemeno tibetského chrámového psa a je potomkom indických rodičov, ktorých pred rokmi priniesol môj kamarát priamo z Indie,“ opisuje vznešený pôvod Ara. „Aro je skratka Aramisa, mena jedného z mušketierov, ale pôvodne mal iné meno. To som však zabudol, kým som ho doniesol domov,“ smeje sa nad svojou zábudlivosťou stredoškolský učiteľ a dozvedáme sa ďalšiu zaujímavú vec: „V Indii sa hovorí sa, že toto plemeno sa skladá z troch zvierat. Z jednej tretiny je to opica, jedna tretina je pes a posledná tretina je lev.“ Do večerného ticha zrazu zaznelo bolestné zavytie a všetky deti sa zhrčili okolo jedného miesta. „Starký, Miňa chcela pohrýzť Luka,“ kričí budúca tretiačka Saša s obavami o svojho štvornohého priateľa. Keď prídeme k nim, už je všetko v poriadku. Psíča pobehuje bezstarostne ďalej a ohrýza topánky dievčat. „Miňa je strašne bojovná mačka. Vie strážiť, dokonca všetky psy v okolí sa jej boja a nezľakne sa ani hada,“ popisuje strážcovské schopnosti mačky. Okrem nej majú ešte Nindžu, to je Minina dcéra a kráča v matkiných šľapajách. Lenže tie dve sa veľmi v láske nemajú. „Nindža sa nám odmalička páčila, pretože bola trochu zvláštna. Bola širšia ako dlhšia,“ povie Baránek a my vieme ďalšiu perličku z ich zvieracej roty. Slnko pomaly zapadá za obzor, ale horúčava trvá naďalej. Všetky zvery sú unavené a deti sa pomaly chystajú domov. Pekný deň sa končí a my odchádzame plní zážitkov. „Touto malou farmou si vypĺňam svoj voľný čas a udržiavam si svoju kondíciu,“ lúči sa s nami stále usmievavý Ondrej
Baránek a schová sa za živým plotom vo svojom zvieracom kráľovstve.
