Prednedávnom sa však rozhodol predčasne ukončiť túto činnosť kvôli financiám. Svoje rozhodnutie nepovažuje za úplne definitívne. Časom, ak to bude možné, by sa chcel k tomuto športu vrátiť.
Ako ste sa dostali k motokáram?
Dostal som sa k tomu pred tromi rokmi prostredníctvom motokárovej haly v Lietavskej Lúčke. Tak nejako sme to dali s otcom dokopy, najprv sme chceli motokáru len „pozliepať“, nakoniec sme kúpili celú „káru“. Začali sme pomaly na Moravskom pohári, na svojich prvých pretekoch som skončil druhý, čo bolo celkom dobré.
Motivácia teda bola, ako to išlo ďalej?
Ďalšiu sezónu sme začali naplno, chceli sme odjazdiť všetky preteky Moravského pohára, čo sa aj stalo, celkovo som skončil druhý. Mali sme rovnaký počet bodov s prvým, len on mal lepšie umiestenia. Minulý rok som okrem spomínaného Moravského pohára jazdil aj Majstrovstvá Slovenska, boli sme aj na pretekoch v Rakúsku, čiže sme mali dosť nabitý program. Najväčší úspech bol asi na Majstrovstvách Slovenska, kde som sa trikrát umiestnil na treťom mieste, medzi elitou jazdcov. Minulý rok koncom decembra sme boli na zimných pretekoch v Českej Lípe, boli to vytrvalostné preteky na ľade, trojhodinovka. Bolo tam 33 po-
sádok z celého Česka, aj tí najlepší. My sme sa umiestnili na celkovom štvrtom mieste, čo tiež nie je zlé. Tento rok som odjazdil len dvoje pretky a potom som to zrušil.
Rozhodli ste sa ukončiť kariéru?
Finančne je to veľmi náročné. Začínal som na obsahu motora 100 cm kubických, čo je po 125 cm3 druhá najsilnejšia trieda. Je asi najnáročnejšia na peniaze, lebo motor je bezspojkový a je tam veľká pravdepodobnosť, že sa zadrie. Oprava stojí okolo 5-tisíc korún. Sada pneumatík stojí okolo 4-tisíc korún, na vodu 5-tisíc a vydrží tak 300 km, potom ich treba meniť. Takisto sú rôzne druhy gúm podľa tvrdosti materiálu, sú medzi nimi značné rozdiely, dá sa aj ušetriť. Motokára je celkovo finančne náročná, nový podvozok stojí okolo stotisíc, podľa toho, aký je. To isté platí aj o motore, ten stojí okolo 50-tisíc.
Majú na to bežní slovenskí jazdci?
Jazdci na Slovensku sa dajú rozdeliť na tých, ktorí sa snažia a nie sú na tom finančne najlepšie. Snažia sa „pozliepať“ nejaké peniaze a zajazdiť čo najlepšie aj s tým, čo majú. Sem som patril aj ja. Potom sú tí, ktorí majú rozpočet na sezónu, povedzme, dva milióny, čo je tak akurát. Tí majú aj veľkú pravdepodobnosť, že sa aj niekam dostanú, napríklad Lukáš Jasenský.
Ako to vyzerá v Žiline?
V Žiline jazdí Michal Balaj Majstrovstvá Slovenska, najsilnejšiu triedu 125 cm kubických. Minulý rok bol vicemajster, tento rok sa bude snažiť byť majstrom. Jazdí aj na európskych pretekoch. Sú tu aj iní nádejní jazdci, ale chýbajú financie a bez nich to v tomto športe jednoducho nejde. Jazdec môže mať aj zlaté ruky, ale keď nemá peniaze, tak nemá šancu. Slabý jazdec, ktorý má peniaze sa môže dostať do stredu, aj vyššie. Ja som si skúsil, čo to je a rozhodol som sa ukončiť to. Po finančnej stránke som v tom nevidel budúcnosť. Ako zábava to bolo veľmi drahé. V budúcnosti by som to videl reálne, ak by som sa uplatnil a mal by som dobrý príjem, ale to je všetko vo hviezdach.
V súčasnosti si robíte vodičský preukaz. Dajú sa v autoškole využiť skúsenosti, ktoré ste získali pri jazdení na motokárach?
Určite mám skúsenosti, ktoré sa dajú v autoškole využiť. Motokáry sú náročné na ruky, nie je tam žiadny posilovač riadenia, treba mať silu v rukách a prax. Najsilnejšie motokáry majú zrýchlenie väčšie, ako Formula 1. Z nula na sto za dve sekundy. Je tam veľké preťaženie, ktoré robí svoje, niekedy sa ani nedá dobre nadýchnuť. Slabšie triedy majú brzdu len vzadu, najsilnejšie aj vpredu. Ide aj o reakcie, nevýhodou sú dva pedály, motokáry nemajú ani radiacu páku. Veľa som sa naučil aj o údržbe vozidla.
