Oni sa však rozhodli nasťahovať do radovej zástavby. Na Jánošíkovej ulici a na iných miestach mestečka totiž stáli domy natesno jeden za druhým, čo malo mnoho výhod. „Na tom mieste, kde bývame, stál dom, ktorý kúpili ešte moji rodičia. Mal 80-centimetrov hrubé múry z kameňov a hliny. My sme ho s manželom v roku 1952 zbúrali a na tom mieste sme si postavili nový dom,“ hovorí Irena Mikolková (73). V takzvaných radovkách boli dvory od cesty oddelené stenami s veľkými bránami, a tak sa nemuseli báť zlodejov a nikto k nim nenazeral. „Neminuli sme toľko stavebného materiálu, lebo keď sa niekto vsunul medzi dva domy, dve steny už stavať nemusel. Ak sa, pravda, dohodol so susedmi. Ale prv boli ľudia k sebe ohľaduplnejší, vedeli si viac pomáhať. Dnes sa každý od okolia izoluje, no vtedy sme si vždy za pekného počasia v nedeľu poobede vyniesli všetci na ulicu pred domy lavičky a debatovali sme. Okrem toho sme ušetrili veľa aj na kúrení, lebo z dvoch strán sme boli pred chladom chránení vedľajšími domami,“ vysvetlil nám výhody radovej zástavby Jozef Mikolka (79).
Autor: ms
