začiatku osemdesiatych rokov. V tomto tíme pôsobila aj Anna Michalková (na skupinovej snímke druhá sprava v dolnom rade), ktorá už dlhšiu dobu žije v Žiline.
Ako ste sa dostali do Žiliny?
Pochádzam z Bratislavy, do Žiliny som sa presťahovala v roku 1982, keď som sa vydala. Predtým som hrávala za Štart Bratislava, kde som bola reprezentantkou vo všetkých vekových kategóriách. V sezónach 1980/81 a 1981/82 bol Štart Bratislava majstrom vtedajšieho Československa. Potom odišli najlepšie hráčky do zahraničia, ja som išla do Žiliny, kde som hrala krajskú súťaž a druhú ligu. Rok som hrala aj v Olomouci, kde bol manžel na vojne a potom ešte rok za Topoľníky.
Ako ste sa dostali k hádzanej?
Hádzanej sa venujem od detstva. Na základnej škole, kde som chodila, bol hádzanársky krúžok. Hádzanú hrávam od svojich desiatich rokov.
Poďme sa pozrieť na ME veteránov do Györu.
Na tomto turnaji som Žilinu reprezentovala len ja. Na našom tíme štartovali také hráčky ako Mária Ďurišinová, Jana Stašová, či Jana Kuťková. Tieto dosiahli v hádzanej svojho času veľmi veľa. Dá sa hovoriť, že to boli svetové hráčky. Trénerkou nám bola Aďa Walterová, čo je v hádzanej tiež známe meno. Mimo iného, je to manželka hokejového trénera Jaroslava Waltera. Na turnaji sme skončili na šiestom mieste. Tamojší organizátori rozposlali prihlášky okolo 350 európskym klubom, ktoré boli niekedy v minulosti majstrami svojich krajín. Prišlo 19 ženských družstiev, jedinou podmienkou bol vek. V našej kategórii to bolo 43 rokov a viac. Raz za rok chodíme na nejaký turnaj v rámci Slovenska, tentoraz sa nám podarilo ísť do Maďarska.
Hralo sa v súťaži veteránov naplno, alebo to bolo voľnejšie?
Bola veľká konkurencia, hlavne maďarské družstvá to brali dosť vážne. Hralo sa naplno. Aj keď sme si povedali, že sa budeme šetriť, nedalo sa to. Nechceli sme zažiť hanbu. Mali sme sponzora, tak sme ho nechceli sklamať, mali sme určitú zodpovednosť. So šiestym miestom sme spokojní, vyhrali maďarské družstvá. Jedným z cieľov bolo nezraniť sa. Bolo nás dosť málo, dohromady nás cestovalo len jedenásť, niektoré kluby mali v kádri až 22 hráčok, takže mohli viac striedať. Zaujímavé však bolo pravidlo, že mohli chytať hráčky a hrať brankárky. Museli si však zmeniť dres, na tom ale muselo byť to isté číslo, ktoré mali v hre. Pre nás to bolo výhodné, lebo v našom malom družstve boli tri brankárky. Niekedy to bola dosť „sranda“, v hale bolo 55 stupňov Celzia. Každý deň sme hrali niekoľko zápasov.
Mali ste aj nejaké mimošportové zážitky? Pozreli ste si mesto?
Mesto Györ malo vtedy výročie a tento turnaj bol súčasťou osláv. Po zápasoch sme však „mali dosť“. Tak poctivo spať o desiatej večer som už dávno nechodila. Báli sme sa, že na druhý deň už nevydržíme. Jojkali sme, rozprávali sme sa, ale na viac sme nemali. Žiadne nočné výlety do mesta. Na budúci rok bude tento turnaj v poľskom Krakove, chystáme sa aj tam, ale už sa musíme posilniť väčším počtom hráčok.
