Podarilo sa to aj farárovi Marekovi Smatanovi, ktorý pôsobí v čadčianskej farnosti na sídlisku Kýčerka. Deťom zadovážil žriebätko a barančeka. V týchto dňoch sa spokojne pasú pri kostole, ktorý je zasvätený svätému Jozefovi – robotníkovi. Možno aj preto sa pán farár rozhodol splniť deťom ich želanie. Zvieratká im síce zadovážil, ale musia sa o ne sami starať. Myslí si, že aj takto sa formuje ich vzťah k všetkému živému. Predovšetkým k človeku. Lebo ako sa hovorí, kto má rád zvieratá, má rád aj ľudí.
„Na dedine je to trochu iné, no deťom, ktoré bývajú v panelákoch na sídlisku, takáto práca chýba. Je dobré, že sa naučia, čo všetko obnáša. Väčšie zvieratá si vyžadujú aj väčšiu starostlivosť. Nie je to ako napríklad so škrečkami, ktoré majú doma. Nakúpili sme ovos, paše je zatiaľ dostatok. Denne chodia so žriebäťom na prechádzky, čistia ho, starajú sa, aby malo dostatok krmiva a vody. Je to skrátka na nich,“ vysvetľuje pán farár s úsmevom. Keď sa pozrieme na lúku pri kostolíku a vidíme radosť v očiach detí, nemožno iné, než konštatovať, že spokojný môže byť nielen farár, ale aj patrón kostolíka, sv. Jozef robotník. Lebo nemyslíte si , aj so štvormesačnou kobylkou Lunou a barančekom Čumáčikom je roboty až, až. Treba ich naučiť napríklad aj to, že sa nevypláca vybrať sa zo sídliska do mesta len tak pre nič za nič. Lebo už aj to sa stalo. Luna sa jednoducho stratila. Ráno bola jej „stajňa“ prázdna. A tak pánovi farárovi nezostalo iné, než na svätej omši vyhlásiť, že jej niet a treba ju hľadať. „Mali sme koňa, už ho nemáme, no môžeme zasa mať,“ povedal veriacim a čuduj sa svete, na druhý deň bola „turistka“ naspäť. Objavili ju ľudia vracajúci sa z „guľášovky“. Luna je v podstate ešte „dieťatko“, a tak nečudo, že sa jej zacnelo za mamkou a tatkom, ktorí zostali na farme v Rakovej. Medzičasom si však na radosť všetkých zvykla na svoj nový domov a kamarátov. V modernom kostolíku môžu deti využívať aj knižnicu. Je v nej okolo dvetisíc kníh väčšinou náboženského charakteru. Knihy sú síce krásna vec, ale predsa len, momentálne sú Luna s Čumáčikom väčším lákadlom. Pre deti z betónového sídliska je táto krásna zelená oáza doslovne elixírom. Keď si k tomu ešte predstavia, že Luna je napríklad slávny Vinnetoov koník Hatatitla, či Jurášek, ktorý vozil krásnu Popolušku, nie sa čo čudovať. Nie je to paráda, aspoň v predstavách si sadnúť na ich chrbát a niesť sa do diaľav? Keď potom zaerdží Luna vedľa vás, zakýva uchom a oblizne ruku, svet je hneď krajší. Aj Mark Twain hovoril, že človek sa nikdy nemá zbavovať svojich ilúzií. Keď sa totiž stratia, môže jestvovať, ale prestáva žiť. Našťastie, deti na sídlisku zatiaľ svoje ilúzie nestratili. Napríklad aj o tom, že i tu môže byť svet krajší a veselší. A to aj vďaka pánovi farárovi, ktorý vie pochopiť detskú dušu. A ktorý verí, že môžu dokázať veľké veci. Napokon, aj jemu robí radosť, keď Lunu poškriabe za uchom a tá si pochutí na ovse, ktorý jej priniesol v hrsti. Len jedno ho trápi, že kôň je len jeden a detí na sídlisku tak veľa...
