„S bičom som sa asi narodil“

majstrovské kúsky a venuje sa mu už od osemnástich rokov. „Chodil som na stretnutia nášho folklórneho súboru Dolina. Nacvičovali sme spev a tance, v prestávkach sme chodili s chalanmi skúšať plieskanie bičom,“ hovorí sympatický blonďák. „Najskôr som odkukával od starších, ktorí s bičom vedeli veľmi dobre narábať,“ opisuje svoje prvé skúsenosti. „Keď som bič chytil prvýkrát do rúk, hneď mi to išlo. Asi som sa s ním narodil,“ smeje sa Vlado Fodrek a ďalej nám zasvätene vysvetľuje, že existuje niekoľko techník, ako s bičom zaobchádzať. Záleží to hlavne od jeho dĺžky. Vlado sa aj s celým súborom zúčastňujú rôznych folklórnych festivalov a slávností. U našich českých susedov v Rožňove pod Radhoštem to vraj býva najlepšie. Pred niekoľkými rokmi sa v Chorvátsku konal karneval, kde svoje umenie s bičom predvádzali chlapi z najrôznejších končín Európy a ukazovali množstvo zaujímavých techník ovládania „čápora“, ako vo Fačkove bič volajú. Mladý folklorista nám prezradil, ako bičom správne plesnúť. „Bič treba roztočiť a zozadu dopredu s ním riadne švihnúť. “
Pôvodne mali v súbore bič dlhý sedem metrov, teraz už iba päť. „S kratším sa dajú predvádzať iné kúsky,“ šibalsky sa zasmial Vlado a dodal, že s kamarátmi sa  radi pretekajú, kto silnejšie plesne. „Zo začiatku ma bolievalo rameno, mával som aj svalovicu, ale teraz som už zvyknutý,“ pokračuje v rozprávaní.  Najhoršie podľa neho je, keď je človek oblečený v kroji a nepodarí sa mu správne s bičom plesknuť. Vtedy sa celý bič ovinie okolo tela a oblečenie zostane úplne špinavé. Pri jednom takom švihaní pletenákom sa jednému z chlapcov podarilo odstreliť inému pero z klobúka. Inak vraj žiadnu nebezpečnú príhodu nezažili. Vždy sa snažia, aby sa nikomu nič nestalo. Opatrnosti nikdy nie je dosť. „Len raz mi bič vyletel z ruky a rúčkou ma trafil do hlavy,“ spomenul si Vlado Fodrek na svoj najhorší zážitok. Zároveň sa netají ani tým, že keď s bičom trénujú, tak sa aj susedia hnevajú, pretože je to silný zvuk, ktorý ich vyrušuje, hlavne po večeroch. O „čápor“ sa treba aj riadne starať. Keďže je z pravej kože, musí sa pravidelne olejovať a najlepším prostriedkom je podľa neho ten, s ktorým sa na vojne leštili „kanady“. Potom deň pred Popolcovou stredou chodia po dedine, tancujú a spievajú, aby ukázali, čo sa naučili. Zastavujú okoloidúcich a vojdú do každej fačkovskej chalupy, kde ich už netrpezlivo vyčkávajú. Po vystúpení sa zaplieska bičom a pokračuje sa v sprievode. „Keby sme v dedine niekoho obišli, možno by sa aj nahneval,“ myslí si Vlado Fodrek a pokračuje, že všade dostanú nejakú výslužku. Jeden rok vyzbierali rekordných dvestotridsať vajec. Okrem toho dostanú slaninku aj klobásku a nepohrdnú ani grošom. „Tradičný pochod sa vždy plánovane končí v strede dediny pred krčmou. Tam sa ideme zahriať, zaspievať i zatancovať,“ usmieva sa  „práskač bičov“, ktorý uvažuje o tom, že bič zavesí na klinec a uvoľní miesto mladším zanietencom, ktorí sú vraj už teraz lepší od neho.