„Slivovica je boží dar, ľudia si však musia vybudovať kultúru pitia.
Všetko treba s mierou,“ hovorí rakovský kaplán
„Jediným spôsobom, ako šíriť pravdu, je hovoriť o všetkom s láskou,“ povedal istý mudrc. A naozaj, existujú ľudia, ktorí, keď otvoria ústa, je ich nielen radosť počúvať, no človeku je akosi veselšie a svet sa mu zdá krajší. K takým patrí aj kaplán Anton Duník, ktorý momentálne pôsobí vo farnosti v kysuckej Rakovej, no nikdy nezabudne pripomenúť, kde má svoje korene. Tie sa ťahajú do Považskej Bystrice. Navštívili sme ho kvôli jeho zaujímavým koníčkom, ale k tým sa dostaneme až po tom, ako spomenieme, že jeho srdcovou záležitosťou je v prvom rade kristológia. Zaujíma ho Ježiš Kristus a všetko s ním späté. Hltá históriu, všetky filozofické štúdie, skrátka, vstrebáva všetky informácie, domáce či zahraničné, ktoré sa dotýkajú Božieho syna. „Je to hybný motor môjho života. Postava Ježiša Krista ma skrátka fascinuje, aj preto som sa stal kňazom. A keď vás Kristus fascinuje, už ho nikdy neopustíte, radikálne zmení celý váš život,“ vyznáva sa mladý kaplán. Okrem toho, že hlása slovo božie v miestnom kostole a vykonáva svoje povolanie, či skôr poslanie, venuje sa aj deťom v Základnej i cirkevnej škole v Rakovej, kde vyučuje náboženstvo a vedie rôzne krúžky. Ak si myslíte, že ho možno stretnúť len v reverende, mýlite sa. Vynikajúco sa totiž cíti napríklad aj v hokejbalovom drese. Tomuto športu sa venuje odmalička. Počas štúdia hrával v rôznych ligách. Hokejbal mu skrátka prirástol k srdcu. Nečudo, že keď príde do novej farnosti, zaujímajú ho nielen kultúrne pamiatky, miestne rarity, no už „snorí“ po okolí, či voľakde nie je hokejbalové ihrisko. Na Kysuciach sa cíti ako ryba vo vode, keď zabrúsi napríklad do Nesluše, kde hrá za klub Slovensko. Ďalším je klub Panters v Čadci, kde okrem hrania, trénuje juniorsky klub z Rakovej, ktorý momentálne bojuje vo finále juniorskej ligy. Jeho snahou je, ako hovorí, vytvoriť aj rakovský seniórsky tím.
Ďalším zaujímavým koníčkom Antona Duníka je zbieranie fliaš so slivovicou. Spomínaný destilát považuje za najlepší tradičný slovenský nápoj, ktorý v malom množstve pôsobí ako liek. V súčasnosti vlastní 65 originálnych zapečatených fliaš, ktoré pochádzajú z „teritória“, na ktorom sa rozkladalo bývalé Československo. Ako sa dostal k svojej záľube? V Bošáci, kde sa podľa neho „rodí“ ten najkvalitnejší „slivovicový mok“, bol ako bohoslovec na pedagogickej praxi. Zaujalo ho, čo všetko dokážu ľudia vyrobiť pre svoje zdravie. Tam sa zrodila myšlienka vytvoriť si postupne zbierku. Keď má narodeniny či meniny, priatelia a známi nemajú problém, s čím ho potešia. Zistia, či mu taká, či onaká značka nechýba. A keď áno, darček je na svete. Svojich hostí aj počastuje slivovičkou. Originálnou - bošáckou, presnejšie vlastnou „Dunikovicou“, uskladnenou v dubových súdkoch. V nich si spokojne dozrieva a získava krásny koňakový buket. Niektoré kusy si do zbierky kúpil, iné má od zberateľov. Tí sa stretávajú na rôznych podujatiach. Napríklad na Slivovicovej akadémii vo Vizoviciach. Na otázku, aký najcennejší kus vlastní, sa mu ťažko odpovedá. Všetky exponáty majú preň svoju hodnotu. Už aj preto, že viaceré dostal od svojich dobrých priateľov, a preto mu prirástli k srdcu. Spomenie však napríklad originál „bošácku“ z roku 1995. Rysuje sa, že by sa mu mohlo podariť získať „jelínkovú“ z roku 1989, teda z obdobia, keď zanikol socialistický spoločný československý závod. Nezabudne pripomenúť, že pravý slivovicový destilát podľa Európskej únie pochádza len z Moravského kraja a Slovenska. Keď sme ešte pri tomto nápoji, spomína aj na jednu kuriozitku, keď ho ako chorého prišla pozrieť istá starká. Tá sa dozvedela o jeho záľube, a tak mu okrem medu, byliniek priniesla aj fľaštičku so slivovicou. Ktovie, kde a koľké roky ju mala odloženú. Čuduj sa svete, pán kaplán takú ešte nemal. To bolo radosti. „Je to boží dar. Veľmi dôležité však je, aby si ľudia vybudovali kultúru pitia. Všetko treba len s mierou,“ pripomína kaplán, ktorý zároveň dodáva, že z „Dunikovice“ si občas aj on dá s priateľmi za kalištek. Kvôli zdraviu, samozrejme. Keď sme pri koníčkoch, ďalším je ichtyológia. „Ryby sú krásne božie stvorenia. Preto je mojou záľubou akvaristika a rybárčenie,“ hovorí. Spomína na prvú rybku, ktorú chytil v Hornej Marikovej. Tak sa jej potešil, že ju pustil naspäť. Vo vode skončia takmer všetky jeho úlovky. So smiechom dodáva, že ich príliš veľa nebolo. Ale tá pohodička – voda, kamaráti, ťahanie udice a potom na konci gumená galoša. Lebo veru, je to tak, z vody sa dá dnes vytiahnuť všeličo. Iné je to s akváriom, kde si človek môže dať napríklad „neónky“ a sledovať ich ladné pohyby. Pýtame sa, či nepohrdne ani rybkou na pekáči. Vraví, že dobrého pečeného pstrúžika si nikdy nenechá ujsť.
A či sa mu páči na Kysuciach? „Sú tu veľmi dobrí a srdeční ľudia. Nakoniec ako všade...“ konštatuje kaplán, ktorý vie, že rovnako ako človek potrebuje božstvo, aby nezanikol, aj božstvo, aby bolo skutočné, potrebuje človeka...
