Bývalá majsterka odborného výcviku Magdaléna Gabčíková tvrdí, že nedokáže len tak nečinne posedávať. Keď jej to počasie dovolí, od rána do večera niečo robí na jednej zo svojich štyroch záhradiek. „Jednu máme okrasnú, na tej relaxujem. Na tú druhú – úžitkovú sa chodím narobiť. Keď je chladno, idem sa zohriať do skleníka a medzitým si zájdem potešiť sa k bylinkám,“ vymenúva svoje radosti čiperná dôchodkyňa. Spoločne s manželom si postavili dom na peknom slnečnom pozemku, v briežku uprostred dediny. „Keď sme dorábali stavbu, priniesla som si z jednej výstavy tri dreviny. Dve z nich rastú dodnes, takže majú už tridsať rokov,“ spomína na svoje pestovateľské začiatky. Pri upravovaní okolia domu stromčeky postupne pribúdali a dnes ich má niekoľko desiatok. „Nenechávam ich rásť len tak živelne, upravujem ich do rôznych tvarov, ako sú kocky, srdcia, gule alebo vajíčka. Ak sú nižšie, ani toľko neclonia. Na jeseň ich obmotávam motúzmi a striasam z nich ťažký mokrý sneh, aby mi ich nedolámal. Väčšinou sú to ihličňany, lebo z opadaného lístia sme mali vždy veľa neporiadku,“ vysvetľuje. Aby sa čo najviac dozvedela o pestovaní okrasných drevín, nevynechá žiadnu výstavu a študuje záhradkárske časopisy. Niektoré stromčeky si dokáže aj rozmnožiť a iné sa jej tu ujali samy zo semena. „Porozprávam sa s nimi, dohovorím im, ale do výšky ich nepustím. Popreriezam ich, poobstrihujem a teším sa z nich. Ochotne mi pomáha manžel a keď môžu, tak aj naše tri deti. Nie je to však práca na jeden rok, sú to výsledky dlhodobého snaženia.“ Bohaté zastúpenie všelijakých drevín rôznych tvarov a farieb upúta oči okoloidúcich, no priláka aj zástupcov zvieracej ríše. „Tých vtáčikov, čo tu prilieta, to sa nedá ani spočítať. Keď stromčeky upravujem, v každom objavím aspoň jedno hniezdo. Neskôr nachádzam pod nimi v tráve prázdne vaječné škrupinky. Kým sa mláďatá vyliahnu, ich rodičia neúnavne počas dňa prilietajú s potravou a spievajú k tomu ostošesť. Často tu počuť ťukať ďatľa a občas sem zavíta aj veverička,“ hovorí. Vtáčí návštevníci jej však vedia narobiť aj neplechu. „Ony to určite nemyslia zle, ale pravidelne mi rozhrabávajú drvenú kôru z krycej fólie a tí beťári nám zakaždým ozobú aj všetky čerešne, maliny či zemolez sibírsky, ktorého plody chutia ako čučoriedky,“ posťažuje si a ukazuje nám, kde si už čoskoro plánuje vysadiť kútik so skalničkami. „Tá zeleň ma vždy povzbudí, poteší a keď tú prácu človek robí rád, vráti sa mu to aj dva-trikrát,“ uisťuje nás Magdaléna.
