Ján Lenčo, redaktor, učiteľ a spisovateľ, od štvrtka 1. júna laureát prestížnej ceny Genius Loci Solnensis. 
Pri preberaní ceny Genius loci Solnensis ste sa vyznali zo svojej lásky k Žiline a prezradili ste, že Žilina, to sú pre vás predovšetkým ľudia. Aké ste mali pocity, keď ste sa dozvedeli, že dostanete toto ocenenie?
Pochopiteľne ma veľmi potešilo, že predstavitelia Zboru Žilincov pokladajú moje dielo za také vážne a hodné tejto pocty.
Cenu ste však dostali aj za šírenie dobrého mena Žiliny vo svete.
Chodieval som dosť často do zahraničia, kde ma pozývali na autorské besedy, čítania ukážok z mojich kníh, ktoré sú preložené do viacerých jazykov, a tak som bol mnohokrát v Nemecku, v Rakúsku a niekoľkokrát aj vo Švajčiarsku. Viacero mojich kníh vyšlo aj v preklade do nemčiny, poľštiny, rumunčiny.
Boli ste redaktorom, učiteľom, vedúcim kina. Okrem toho je celý váš život zviazaný s literatúrou. Čo vo vás najviac rezonuje?
Hoci som robil asi na desiatich miestach, mal som v živote tri také zamestnania, ktoré považujem za najvýznamnejšie. To je desať rokov v technickej redakcii Pravdy v Žiline, potom som dva a pol roka učil na gymnáziu, vtedy na SVŠ-ke na Hornom vale a potom som bol desať rokov vedúcim kina Úsvit. Z tohto pôsobenia som mal veľa zážitkov. Napísal som román z prostredia školy a obsiahly román s názvom Roky v kine Úsmev.
A čo román o práci redaktora?
Tak ten ešte čaká. Ak ho napíšem a ak oň bude vôbec záujem, v tejto neveľmi žičlivej dobe pre pôvodnú tvorbu.
Boli ste aj predsedom Spolku slovenských spisovateľov v Žiline.
Bol som ním do svojich sedemdesiatych narodenín pred dva a pol rokmi. Potom som sa tejto funkcie vzdal s tým, že sedemdesiatroční starci zničili aj jednu veľkú veľmoc, že by bola bolo škoda tejto krásnej žilinskej odbočky. Mojím nástupcom sa stal šéfredaktor Slovenských národných novín Peter Mišák.
Zdá sa, že Žilina je zázemím mladých literárnych tvorcov. Sledujete súčasné dianie na žilinskom literárnom poli?
Žiaľ, musím sa priznať, že veľmi nie. V posledných desiatich rokoch sa na celom Slovensku vyrojilo toľko píšucích ľudí, z ktorých určite mnohí sú talentovaní, že sa v tom nedá ani vyznať. Je pre mňa nepochopiteľné, že akoby existovala akási úmera. Čím ťažšie je publikovať a vydávať knihy, tým viac ľudí sa pokúša presadiť v tejto oblasti.
A čo vy? Máte stále nutkanie zobrať pero, či sadnúť za písací stroj a písať?
Už vyše desať rokov píšem aj ja na počítači. V poslednom čase veľmi málo. Súvisí to aj s vekom, aj so zdravotným stavom a so všelijakými inými vecami, o ktorých by som nerád hovoril, pretože sa dotýkajú politiky.
Skúste vašu celoživotnú tvorbu premeniť na čísla.
Kníh som napísal okolo tridsať. Aj pod vlastným menom aj pod pseudonymom. Potom sú to tisícky rôznych článkov, recenzií, literárnych kritík, esejí, fejtónov, úvah a ďalších novinárskych žánrov. Prvú vec som mal uverejnenú v roku 1952, keď som mal 19 rokov, v Pravde. Bola to veľmi zlá recenzia nie veľmi dobrej knihy Márie Majerovej Cesta blesku.
